Srnove obrazy zachytávajú viac než len fragmenty sveta, ktorý už nikomu nechýba. Uchovávajú skúsenosť, ktorá sa pomaly vytráca takmer bez povšimnutia. Stávajú sa pripomienkou trvalého oslabovania našej kultúrnej pamäti, skresleného vnímania socializmu po roku 1989 a celkovo zjednodušeného čítania dejín, ktoré v spoločnosti prevláda. Procesu ich ignorovania či aktuálne dokonca zneužívania ako politického nástroja. Socialistická história je stále systematicky dezinterpretovaná (zľahčovanie, nekritické vyzdvihovanie určitých aspektov, ostalgia). Zásadne nám však chýba skutočné vyrovnanie sa s dobou pred rokom 1989 a celkovo schopnosť kriticky reflektovať vlastnú minulosť. V našom postkomunistickom a posttotalitnom prostredí je to však nevyhnutné.