Aristoteles alebo upír západného divadla

Ideológia „gréckeho divadla, pôvodného divadla a pôvodu divadla“ je mimoriadne ironická k súčasnému západnému etnocentrizmu, ktorý spája vágnu sociológiu opojnosti, demokratický humanizmus a zdrapy diskurzu o literatúre všeobecne. Vznáša sa vo vymyslenej európskej pseudointelektuálnej hmlovine, kde sa vznášajú bok po boku tancujúci Dionýzos a satyrovia zababraní vínnym kalom, improvizujúc nadávky v pravidelnom verši, Sofokles odhaľujúci ľudstvu svoju oidipovskú pravdu alebo Antigonine hodnoty demokracie a napokon Aristoteles vyhlasujúci pravidlá mimésis.

Každý diskurz o akomkoľvek type divadla v čase a v priestore sa dnes môže beztrestne odvolávať na jednu alebo druhú, na jednu aj druhú postavu z tejto trojice. Aristotelove kategórie predstavujú súčasť tohto spoločného obrazu, pôsobia na divadelný etnocentrizmus a ich starobylosť ich posvätila; namiesto toho, aby sme ich používali len ako koncepty súvisiace so systémom istého spôsobu myslenia, používajú sa ako nadčasové pravdy, ktoré navždy uviazli na svetových divadelných scénach. Ako pochybovať o jestvovaní katharsis, mimésis alebo mythos (prekrstená fabula)? Znamenalo by to pochybovať o nás samých.