Veľmi sú si blízki. Vydajú sa na cestu. „Kolesá sa zavŕtali do piesku. Cítili sme akúsi slávnostnú chvíľu. Ideme ťať do živého. Boli sme tam iba my dvaja, kabrioleta piesok. Veľa pies¬ku. Veľmi veľa. Viacej ako kabrioletov.“ Putujú, aby pohľadali pravdu a zmysel života. To znie priam banálne. Alebo ukrutne vážne. V Beďatšovom podaní však neplatí ani jedno, ani druhé – ponúka hravú prózu oháknutú v surrealistickom šate. Trochu sa tam aj zápasí. Najmä boje vnútorné.
