Jeho aktérmi boli Bohdan Hostiňák (1968) a László Szotyory (1957). V ich odlišne zameranej tvorbe sa objavujú analogické témy a postupy vyrastajúce z podobných spoločensko-historických skúseností a zaujatia maľbou. Hoci sa nikdy nestretli, spája ich meditatívny, jemne ironický pohľad, oddanosť závesnému obrazu, záľuba v tradičných maliarskych technikách, erbových motívoch a sugestívnej symbolike. Projekt bol koncipovaný ako komunikatívna hra s prvkami retrospektívy – kde jednotlivé témy vzájomne korešpondovali a dopĺňali sa. Previedol od 90-tych rokov po súčasnosť – zdôraznil styčné body a odlišnosti tvorby autorov. Obaja čerpajú z dejín umenia a veľkých tém, vytvárajúc nadčasové kompozície, presýtené vlastnou symbolikou. Maľujú z vnútornej nevyhnutnosti – nezávisle od aktuálnych trendov maľby. Ich diela predstavujú maľované rébusy, podobenstvá či vizuálne metafory. Obklopuje ich atmosféra tajomstva a melanchólie. Tajomstvo je súčasťou príbehu – zahŕňa odkaz na fragmentárnosť poznania. U oboch autorov dominantné miesto zaujíma meditatívna krajina – ako dejisko symbolických nadčasových udalostí. Ženské postavy odkazujú u nich buď na arkadický vek nevinnosti a sublimovanú zmyselnosť, alebo sú nositeľkami zložitých symbolických významov a personifikáciami mýtu krásy. Zvieratá, červy, larvy – predstavujú prechodné formy bytia – alebo vyjadrujú elementárnu silu inštinktov. Tvoria kontrasty k civilizačným výdobytkom. Veľkou témou, ktorá sa tiahne ich tvorbou je téma harmónie a kontrastu