Prelet nad životom

Životná zrelosť 89-ročnej Emílie Filipovej, poetky zo Svätého Petra, nám dáva osviežujúci dar poetického spôsobu prežívania posledných rokov života, čo je veľká vzácnosť.Rozpráva sa so stromami, necháva sa strhávať búrkou svojich snov, nekričí navonok, ale dovnútra, sama sebe je bútľavou vŕbou. Všetko je to činnosť nasmerovaná do večnosti. Čítať ďalej ↓

Usiluje sa zostúpiť do prapodstaty svojho bytia, dotknúť sa srdcom hviezd, každý deň v sebe objaviť človeka. Je potešujúce, ako si tieto témy Emília Filipová duchovne osvojuje cez prizmu vlastnej skúsenosti a vlastného poznania. Dana Podracká Starej mame z lásky... Moja stará mama píše básne, odkedy si pamätám.... Brala som to tak nejako samozrejme, že ich má stovky, že vyhráva súťaže poézie, že jej básne zhudobnila mladá kapela...Jedného dňa mame napadlo, že by sme sa mali pokúsiť splniť starkej jej veľký sen – vydať jej zbierku básní. Som veľmi rada, že som sa na to odhodlala a že som našla takú spriaznenú dušu, akou je Lucie Paulová, ktorá sa do starkiných básní zamilovala a vytvorila k nim nádherné ilustrácie. Lucia Šoralová O básních paní Emílie Tu dámu jsem nikdy neviděla. Nikdy jsme spolu nemluvily. Přesto mám pocit velké důvěrnosti s člověkem, který se narodil jako básník. Její poezie je krystalicky čistá. Vnímání a zobrazení toho, co nazýváme životem, je v textech obsaženo s nadhledem, lehkostí a zároveň s pokorou. Maluje slovy obrazy vlastních myšlenek a pokládá je na oltář naší představivosti. Nenuceně, samozřejmě a lehce. S láskou. Lucie Paulová Krátka dlhá cesta Vesmír bez konca a bez začiatku, ten vo mne, aj ten v nekonečne, čo životom čias žije. Vždy k nemu vzhliadam, keď môj pomaly stráca farby. Aj hviezdy sa v ňom prestávajú rodiť a zhoria na dne rodnej galaxie. Keď straty presahujú nálezy, spália to málo, na čom záleží. Môj vesmír tmavne – hoci ešte žije. Bolo to krásne, bolo toho málo. No aj tak vďaka – snáď to za to stálo...