Svedectvo kostí

Kariéru súdneho antropológa Billa Brocktona obklopuje smrť a rozkladajúce sa telá. Ako zakladateľ jediného laboratória zameriavajúceho sa na výskum ľudského tela po smrti dospel k objavom, ktoré znamenajú zásadný prevrat v spôsobe vyšetrovania trestných činov.

Keď v hornatom okrese Cooke vo východnom Tennessee nájdu takmer dokonale zachovanú múmiu, zavolajú ho k nej ako špičkového odborníka. Nasledovné odhalenie vyvedie z miery aj ostrieľaného experta a záhadu iba prehĺbi. Najhoršie je, že sa nemôže spoliehať na pomoc podozrievavej miestnej komunity, ktorá nemá rada, keď do jej vecí strkajú nos nezvaní votrelci, najmä v prípade, ktorý otvára staré rany a rozdúchava sváry siahajúce do minulosti... Sme.sk Ukážka z knihy Ľavou rukou som zdvihol lovecký nôž a poťažkal ho. Potom som ho na porovnanie vzal do pravej ruky. Keď ide o golfovú palicu alebo bejzbalovú palicu, som ľavák, no pri známkovaní testov a voľbe telefónnych čísel používam pravú ruku. Aj nôž sa v nej cítil lepšie. Dobre, pomyslel som si, k činnostiam pravej ruky pridám aj bodanie nožom. Nahý muž ležal doluznačky uprostred lesa. Cez lístie stromov presvitali lúče tennesseejského slnka, ktoré mu na chrbte vytvárali škvrny svetla. Kľakol som si k nemu a palcom ľavej ruky som mu prešiel po chrbtici. Zacítil som priehlbinu medzi štvrtým a piatym rebrom, hneď za srdcovou komorou. Keď som to miesto našiel, priložil som naň hrot loveckého noža - zaryl sa do mäkkého mäsa - zaprel som sa a začal tlačiť. Vyžadovalo si to viac sily, ako som očakával, musel som preto použiť obe ruky a časť svojej váhy. Keď sa čepeľ ocitla hlboko vo svalovom tkanive, stlačil som rukoväť doľava, tlačiac tak čepeľ šikmo opačným smerom k chrbtici. Uhol nebol taký ostrý, ako som potreboval, preto som zatlačil ešte viac. Stále bezvýsledne. Odsadol som si, aby som zvážil, či nie je možný iný uhol útoku, ktorým by sa mu hrot čepele dostal do pravej časti pľúc. Kým som uvažoval nad zbraňou trčiacou z nahého chrbta, na betónovej platni predo mnou s rachotom kĺzavo zastal čiemo-biely terénny voz s blikajúcimi modrými svetlami. Vyskočil z neho mladý pomocníkšerifa. V očiach mal zdesený výraz a v tvári sa mu zračili protichodné pocity. Zdvihol som ľavú ruku, no pravou som naďalej pevne zvieral nôž. „Nemohli by ste chvíľku počkať?\\ opýtal som sa. „Ešte s tým nie som celkom hotový.\\' Fučiac od námahy, naposledy som zatlačil zboku na rukoväť a oprel sa do nej celou váhou. Moja obeť sa pod tým tlakom mykla a o kúsok posunula, pričom sa ozval zvuk zlomeného rebra, ako keď sa odčesne konár zo živého stromu. Pomocník omdlel a spadol na zem. Jeho pád stlmilo telo, pri ktorom som kľačal. Sme.sk'