Na vnútornej strane viečok

Aj nové vydanie sprevádzajú ilustrácie Albína Brunovského a doslov Ľubomíra Feldeka. Zbierka básní s totožným názvom bola v roku 2004 autorovým debutom (recenzia: Knižná revue 13/2004). Jej druhé vydanie je znovu knihársky, typograficky a ilustračne (Albín Brunovský) veľmi pôsobivé, čím je u nás už Erik Ondrejička charakteristický.

Pri súčasnej poézii si treba ešte viac uvedomiť, že tieto mimotextové zložky vôbec nie sú sekundárne. Vzhľadom k tomu, že básne považujeme za náročnejšie čítanie, má pri ich manifestácii grafika (okrem iného) inšpirujúcu a evokačnú funkciu, ktorá môže oslabiť bariéry čitateľského prijímania. Poézia sa však u nás stále nesie v duchu nelichotivej tradície chudobnej múzy, a tak ju zväčša v kníhkupectvách nájdete kdesi v rohu, kde sa vám z poličky otáča nevzhľadnými chrbátikmi mäkkých väzieb, kde sa často už ani nevtesnal autor a titul... Ak teda básnik prichádza s peknou knižkou, uvedomuje si autorsko-čitateľskú situáciu a zároveň predznamenáva svoj postoj k poézii. Je preňho vzácnosťou (azda až v klasicistickom chápaní). Nečudo, že práve túto skutočnosť môžete nájsť v samom významovom jadre Ondrejičkovej reflexívnej lyriky. Vyplýva z tém zahrňujúcich všeobecnejšie a nadčasové oblasti (pocity, emócie, človek, erotika...), z ich analytického uchopenia cez vzornú rytmiku a obraznosť často postavenú na alegórii s ašpiráciouna vyslovenie toho podstatného. Vzácnosťou je aj čisto biograficky, keďže autor pôvodne debutoval so značným oneskorením voči vzniku niektorých publikovaných básní, akoby si to odkladal na tú pravú chvíľu. Aby však spomenuté významové a formálne finesy nevyzneli skostnatelo, Ondrejička ich zapĺňa uvoľneným štýlom, civilnosťou, hovorovosťou, humorom, znakmi populárnej piesne. Vcelku tak dosahuje vyvážený, svieži tvar a čitateľský úspech. Druhé vydanie debutu totiž bolo motivované neustálym záujmom zo stranyčitateľov! A básnik ho čiastočne upravil (znenie niektorých básní a výmena ôsmich juvenílií) voči prvému vydaniu s redaktorstvom Ľubomíra Feldeka. Zaiste za týmto textovo-sémantickým gestom cítiť vyššie autorské sebavedomie, chuť formulovať seba podľa seba aj v detailoch, a to je fajn. Radoslav Matejov