Jeden svet

V spoločnosti prevláda názor, že veda a náboženstvo sa zakladajú na odlišných princípoch a stoja zákonite proti sebe. Táto kniha argumentuje v prospech ich vzájomného prepojenia.

Autorom je rev. Dr. John Polkinghorne, významný teoretik v oblasti matematickej fyziky, bývalý profesor v Cambridge a anglikánsky kňaz. Preslávil ho jeho prístup k teológii ako k prírodnej vede, ktorým podnietil mnohých fyzikov a teológov k hľadaniu vzťahu medzi vedou a náboženstvom. Čo obe oblasti podľa Polkinghorna spája, je skúmanie reality a to je zároveň aj jeho východiskovou tézou. Úryvok z knihy: 'Mnohé z rozpačitýchpocitov súvisiacich so vzájomným vzťahom vedy a teológie historicky vyrastajú z kritického postoja osvietenstva. V istých ohľadoch, významných pre náš život, žijeme dnes v poosvietenskom veku (stručne sa o tom zmieňujem v 1. kapitole). Súčasťou „prehodnotenia hodnôt“ spojeného s prechodom k modernému svetu boli aj odlišné výklady samotnej vedeckej metódy. Vedec aktívny vo svojom odbore máva často pocit, že veľké postavy filozofie vedy 20. storočia mali tendenciu zmocniť sa jedného aspektu zložitého komplexu vedy a potom ho tak nadhodnotiť, až sa stratila vyváženosť celkového pohľadu. Ako to už býva, najlepšia je zlatá stredná cesta. V tomto prípade to znamená zaujať obozretný postoj kritického realizmu. Prehľad problémov, ktoré s tým súvisia, podávam v 2. kapitole. Je pre mňa povzbudzujúce, že W. H. Newton-Smith dospel, zdá sa, vo svojich profesionál nych úvahách v práci The Rationality of Science (Racionalita vedy) k podobnému záveru. Vedcov niekedy treba presviedčať, že teológia je racionálna činnosť, že existujú javy, ktoré sú predmetom jej skúmania, a že má vlastné kritériá, ktorými by sa pri tomto skúmaní riadi. Tento pohľad na problematiku sa pokúšam prezentovať v 3. kapitole. Pravda, môžem poukázať iba na niekoľko momentov, ktoré, dúfam, dokážu čeliť neopodstatnenému podozreniu, že celý teologický diskurz je jedným nepodloženým tvrdením. V skutočnosti sa v náboženskej skúsenosti stretávame s čímsi, čo si vyžaduje skúmanie a vysvetlenie. Píšem ako kresťan, vlastne ako anglikán, no táto kapitola sa nesie prevažne vo všeobecnom duchu. V dôsledku toho kladiem väčší dôraz na osobnú skúsenosť než na historické hodnotenie, ktoré by som pri písaní apológie do svojho diela zahrnul. Túto metódu som použil v inej svojej práci (The Way The World Is, Spôsob existencie sveta). Po preskúmaní základov sa v 4. kapitole začínam venovať hlavnej téme knihy. Opisujem v nej pohľad súčasnej vedy na svet a na príkladoch ukazujem, prečo poriadok, štruktúra a schopnosť ďalšieho vývoja, ktoré veda vo svojom skúmaní odhalila, vzbudili v mnohých vedcoch pocit, že „svet má v sebe čosi viac, než len to, čo sa ponúka nášmu zraku“. Zdá sa, že veda nastoľuje otázky, ktoré presahujú jej vlastnú schopnosť odpovedať na ne. V 5. kapitole ďalej rozoberám tri spôsoby vzájomného pôsobenia medzi vedou a teológiou. Rozvíjam tu aj obranu prirodzenej teológie, ktorá má v súčasnosti mnoho stúpencov v radoch vedcov, konfrontovaných s pozoruhodným svetom – predmetom ich skúmania.'