Film.sk 7-8/2023

Filmová historička Petra Hanáková sa v pripravovanej knihe Máme svoj film!, ktorú vydá Slovenský filmový ústav, venuje filmovej kultúre na Slovensku v období slovenského štátu. V ukážke, ktorú prinášame v tomto letnom dvojčísle, píše Hanáková o katolíckej cenzúre dokonca aj nemeckých filmov.

Dočítate sa napríklad o tom, ako v tomto období cenzúra kategorizovala filmy do piatich skupín označených písmenami A až E. V prvej skupine boli ukážkové výchovné filmy, v poslednej filmy „zakázané pre všetkých“. Medzi ne patrili napríklad filmy ktoré „obsahujú alebo ospravedlňujú dogmatické bludy a mravné priestupky, ako rozvod, súboj, sebevraždu, umelý potrat, nezákonité materstvo, atď.“, „stavajú do zlého svetla – i keď nevysmievajú – osoby, inštitúcie, obrady a veci sväté a náboženské“ alebo obsahujú nemravné prípadne vyzývavé scény, nahotu hoc i v siluete či „tance, ktoré zobúdzajú vášne“. Viac sa dočítate na stranách 50 – 53.
Druhou prílohou v čísle je správa o tom, čo sa vlani udialo v českej kinematografii, ktorú tradične prinášame po tom, ako sme uverejnili podobnú správu o stave slovenského filmu. Česká kinematografia je nám i po tridsiatich rokoch od rozdelenia spoločného štátu blízka, mnohé české filmy majú slovenských koprodukčných partnerov a naopak. A najbližší áčkový festival je pre nás stále ten karlovarský. V čísle sumarizujeme slovenské zastúpenie na jeho 57. ročníku, kde bude mať svetovú premiéru aj celovečerný debut nášho kolegu Maroša Brázdu Pravda je to najdôležitejšie. Ide o portrét Eduarda Grečnera, ktorého tvorbu po výnimočnej snímke Drak sa vracia (1967) uťala normalizácia. „Nielen o normalizácii, ale aj o mnohých iných temných obdobiach našej histórie sa stále nerozpráva v miere, akú si podľa mňa vyžadujú. Akoby sme si neboli plne vedomí ich závažnosti, ani závažnosti dopadov, aké to má na našu spoločnosť. Považujem to za vážny deficit, a som presvedčený o tom, že sa u nás robí príliš málo, aby sa ho niekedy podarilo odstrániť. Žiaci sa o našej histórii síce učia v školách, ale historické udalosti sú často prezentované len skratkovito, redukujú sa na zopár mien a dátumov. V prípade normalizácie pritom význam jej reflexie spočíva aj v tom, že ľudia, ktorí ju reálne prežili, sú ešte medzi nami,“ hovorí v rozhovore Maroš Brázda.
V rubrike Neviditeľné profesie sa tentoraz venujeme oddeleniu Digitálnej audiovízie, o ktorom pútavo rozpráva jeho vedúci Michal Fricman, pričom sa nevenuje iba obrazu. „V digitalizácií a reštaurovaní zvuku sa cítim byť doma. Za roky môjho pôsobenia sa nám s kolegami v oddelení podarilo vycizelovať prácu so zvukom na naozaj výbornú úroveň,“ hovorí zapálene. A prezrádza: „V jednom prípade sme oslovili vývojára nástroja na odstránenie skreslenia zvuku s pripomienkami a návrhmi, poskytli sme mu vzorky a participovali na ďalšom vývoji. Vznikol tak unikátny nástroj na odstránenie skreslenia z optického záznamu zvuku, ktorý nemá vo svete obdoby.“ O tom, ako sa filmový zvuk tvorí, rozprávajú v ďalšom rozhovore americkí zvukári Mark Ulano a Patrushkha Mierzwa, ktorí spolupracovali s Quentionom Tarantinom či Jamesom Cameronom a boli hosťami tohtoročného Visegrad Film Fora v Bratislave.
V čísle nájdete aj text Marcela Šeda o ratingu filmov a ich hodnotení hviezdičkami, príspevok Evy Vžentekovej o filme Štefana Uhra Organ (1964) a dalo by sa pokračovať. Za redakciu vám prajeme príjemné čítanie a pekné leto.
Matúš Kvasnička