Rakúska dráma

Divadelný ústav vydal v edícii Nová dráma/New Drama výber zo súčasnej rakúskej drámy. Rakúska kultúra je nám blízka a publikácia to dosvedčuje.

Divadelné hry Ewalda Palmetshofera už diváci mali možnosť vidieť aj v slovenských divadlách, rodičia Miroslavy Svolikovej pochádzajú zo Slovenska a divadelná hra Ferdinadna Schmalza je inšpirovaná svetoznámou hrou Huga von Hofmannsthala Jedermann, ktorú poznáme aj v našom kultúrnom kontexte. Témy týchto divadelných hier reflektujú aj istú spriaznenosť našich krajín, v dobrom i zlom. Ďakujeme za pomoc pri príprave publikácie: Rita Czapka, Burgtheater, Wien. Vielen Dank für die Hilfe bei der Vorbereitung des Buches: Rita Czapka, Burgtheater, Wien. „Hrami Ewalda Palmetshofera, Ferdinanda Schmalza a Miroslavy Svolikovej sa začala nová éra v postmodernom, resp. postdramatickom divadle. Ich texty sú starostlivo vypracované umelecké artefakty, ktoré estetickým spôsobom narušujú normatívnosť a nevyhýbajú sa ani prekvapujúcim metaforám a slovným hrám. V hre nevydatá spojením historických faktov s novou interpretáciou atridského mýtu Palmetshofer oživuje pre dnešné divadlo antickú tragiku vo forme modernej analytickej drámy. Zaujme spôsob, ako sa rakúska spoluvina na nacistickej minulosti krajiny predkladá na diskusiu s pomocou perspektívy troch generácií, reprezentovaných tromi ženami. Schmalzova hra pán hocikto (zomiera) hovorí o tom, že v dnešnej svetskej spoločnosti nerozhodujú bytosti z iného sveta, víťazov či porazených určuje moc peňazí. Schmalzova „centrálna“ otázka, ako sa človek pozerá spätne na svoj život pod hrozbou skorej smrti, je stále aktuálna. V hre európin útek do európy Svolikova odvážne ponúkla nové spracovanie mýtu o začiatkoch európskych dejín. Názorné zobrazenie – racionálne preťaženej – „skutočnosti“ dnešnej Európy sa v postmodernom (divadelnom) jazyku Svolikovej stáva ironicko-grotesknou fraškou. Jej vybrúsený hudobno-lyrický jazyk nepohrdne každodennými frázami ani slovnými hračkami. Palmetshofer, Schmalz a Svolikova vytvorili javiskové diela vysokej umeleckej hodnoty, pričom u každého z nich zaujme nezameniteľný vlastný štýl. Ich texty nie sú iba „hovorené hry“ (Sprechstücke), ale vo svojej scénicko-performatívnej realizácii aj hybridy, ktoré pracujú so synestéziami, obraznosťou, rytmom, hudobnosťou a komediálnosťou. Podstatný význam tu majú zbory. Ale ani jeden z týchto troch autorov sa neuspokojuje s „umením pre umenie“. Ich úsilie je naskrze politické, ale nie takým spôsobom, ako to bolo v niekdajšom „politickom divadle“, teda v zmysle politickej ideológie. K slovu sa u nich dostávajú aktuálne problémy sprevádzané kritickým pohľadom. U Svolikovej ide o utópiu Európy, ktorá sa nebude zakaždým znova rozdrobovať tak, ako v minulosti, v prítomnosti a pravdepodobne aj v budúcnosti. Schmalz sa v textoch reanimujúcich kritickú „ľudovú hru“ sústreďuje na búriacich sa outsiderov v neokapitalistickej spoločnosti blahobytu a zábavy. Pre Palmetshofera je jazyk – či už verejný, alebo každodenný – nástrojom, ktorý ovplyvňuje tak politiku, ako aj spoločnosť." Hilde Haider-Pregler