Obrysy slov a báznivá krehkosť tušených obrazov zliali sa do svorného a skvostného jazyka medozvukej básne: „z tmy – sliepňa v slnku … z ničoho nič – diera… tak – krátko večná…“
Takto zanechaná stopa nevyprchá, nesplynie s nevšímavou ľahostajnosťou nášho všednodenného egoizmu. Trvá, a bude trvalo večná. Iní a inak budú zhodnocujúco písať o Mariánovi Kubicovi, o jeho až nadprirodzených schopnostiach nečakane a neočakávane premiestňovať sa v priestore a čase, o jeho hrdých samotách, o jeho zničujúcej družnosti, o jeho vzopretiach sa zvodom banálneho, priemerného prežívania. Nenechajme sa pomýliť: len to, čo bolo napísané, ostane. A Marián Kubica na tom, čo napísal, nebude musieť už nič meniť, nič gumovať, nič zatajovať v zátvorkách ani tam, kam náhle a nečakane odišiel.
Takto zanechaná stopa nevyprchá, nesplynie s nevšímavou ľahostajnosťou nášho všednodenného egoizmu. Trvá, a bude trvalo večná. Iní a inak budú zhodnocujúco písať o Mariánovi Kubicovi, o jeho až nadprirodzených schopnostiach nečakane a neočakávane premiestňovať sa v priestore a čase, o jeho hrdých samotách, o jeho zničujúcej družnosti, o jeho vzopretiach sa zvodom banálneho, priemerného prežívania. Nenechajme sa pomýliť: len to, čo bolo napísané, ostane. A Marián Kubica na tom, čo napísal, nebude musieť už nič meniť, nič gumovať, nič zatajovať v zátvorkách ani tam, kam náhle a nečakane odišiel.