5 %
Pár básní - nanič
Kubica MariánMarián Kubica (6. 9. 1955 – 26. 2. 2012) zomrel náhle a nečakane. Dal zbohom básneniu, pátraniu a číhaniu po prapôvode slov a ich storakým, alchymážnym zauzleninám. Všetko podstatné – a už nezmeniteľné a nezameniteľné – z básnickej hravosti Mariána Kubicu je uložené v dvoch knihách, ktoré sme vydali v našom vydavateľstve: Báseň ako báseň (F. R. & G. 2004) a Báseň bez všetkého (F. R. & G. 2006). Tú prvú ilustroval Stano Černý, druhú Ivan Csudai.
Obrysy slov a báznivá krehkosť tušených obrazov zliali sa do svorného a skvostného jazyka medozvukej básne: „z tmy – sliepňa v slnku … z ničoho nič – diera… tak – krátko večná…“
Takto zanechaná stopa nevyprchá, nesplynie s nevšímavou ľahostajnosťou nášho všednodenného egoizmu. Trvá, a bude trvalo večná. Iní a inak budú zhodnocujúco písať o Mariánovi Kubicovi, o jeho až nadprirodzených schopnostiach nečakane a neočakávane premiestňovať sa v priestore a čase, o jeho hrdých samotách, o jeho zničujúcej družnosti, o jeho vzopretiach sa zvodom banálneho, priemerného prežívania. Nenechajme sa pomýliť: len to, čo bolo napísané, ostane. A Marián Kubica na tom, čo napísal, nebude musieť už nič meniť, nič gumovať, nič zatajovať v zátvorkách ani tam, kam náhle a nečakane odišiel.
Takto zanechaná stopa nevyprchá, nesplynie s nevšímavou ľahostajnosťou nášho všednodenného egoizmu. Trvá, a bude trvalo večná. Iní a inak budú zhodnocujúco písať o Mariánovi Kubicovi, o jeho až nadprirodzených schopnostiach nečakane a neočakávane premiestňovať sa v priestore a čase, o jeho hrdých samotách, o jeho zničujúcej družnosti, o jeho vzopretiach sa zvodom banálneho, priemerného prežívania. Nenechajme sa pomýliť: len to, čo bolo napísané, ostane. A Marián Kubica na tom, čo napísal, nebude musieť už nič meniť, nič gumovať, nič zatajovať v zátvorkách ani tam, kam náhle a nečakane odišiel.
