Sicílčania

Kniha je o samej podstate, o jadre „sicílskosti”. Známy taliansky autor nastavil zrkadlo uzavretej spoločnosti, ktorú iba málokto pozná do hĺbky, prostredníctvom mozaiky skutočných (často bizarných a humorných) príbehov ľudí tejto krajiny: od mafiánov po ich protivníkov, cez umelcov, predstaviteľov cirkvi, historických osobností až po obyčajných súčasníkov. Lebo iba na Sicílii je biele v skutočnosti čierne, dobrák je zločincom, kňaz vydieračom, hlupák mudrcom, chudák boháčom a priateľ nepriateľom... Úryvok z knihy: 'Táto kniha, ktorá zachytáva vyše stoštyridsať rokov histórie - s dôrazom na okamih, keď Sicíliu objavil zvyšok Talianska a ihneď ju kvalifikoval ako „prípad“, „fenomén“, či jednoducho „sicílsky problém“ - má ambíciu byť mostom spájajúcim obidva protipóly.

Jej zámerom je priblížiť čitateľovi mapku ľudských osudov a historických udalostí s cieľom prinavrátiť zmysel sicílskej rozmanitosti. Ak sa na Sicíliu pozeráme ako na súbor rozmanitých realít, každý Sicílčan, ako napísal Leonardo Sciascia, je ostrovom, či „ostrovom-jednotlivcom“, v koncentrickom systéme ostrovov: „ostrov-provincia“, „ostrov-obec“, „ostrov-rodina“. Niektoré ľudské osudy s neústupnou koherenciou a jedinečnosťou, často manichejsky a uniformne, odzrkadľujú iba jeden z protikladov. Avšak existujú aj iní Sicílčania. Tí svojimi skutkami a správaním potvrdili rôznorodosť, ktorá je pre Sicíliu taká typická. Títo ľudia sú archetypom dvojznačnosti, príkladmi morálnej obratnosti, majstrami v umení zmierovania nezmieriteľného. (...) Vianoce roku 1959 boli pre kláštor v Mazzarine veľmi rušné, plné strachu a obáv. A odôvodnene, lebo 16. februára 1960 štyria mnísi skončili v putách: Carmelo, Agrippino, Venanzio a Vittorio, „svetskými menami Luigi Galizia, 83 rokov, Antonio Jaluna, 39, Liborio Marotta, 49, a Ugo Bonvissuto, 42 rokov“. Proti duchovným, ako aj proti trom neduchovným zločincom, ktorí boli vo väzení už zopár mesiacov, bolo vznesené obvinenie z niekoľkonásobnej vraždy, vydierania, obmedzovania osobnej slobody a organizovania zločineckej skupiny. Človek by povedal, že mníchov potrestajú a vylúčia z františkánskeho rádu.Predpokladal by, že sa budú kajať a verejne oľutujú svoje činy. Očakával by, že prejavia aspoň štipku kresťanskej lásky, ktorú by mali pociťovať a pokúsia sa očistiť. To sa však nestalo.'