Mladý Dônč

Okrem noviel Mladý Dônč, Debutant, Muzika a Čas – nové vydanie obsahuje novelu Kozmický vek. Autorovým nástrojom je drsnáirónia a parodické postupy, pred ktorými nie sú v bezpečí ani také pre bežného Slováka posvätné veci ako bukolický vidiek so svojimi pracovitými a múdrymi obyvateľmi, milujúca rodina, statočná práca.

Kniha je bestsellerom. lpiu, Pravda, 19.4.2008 Rozhovor s autorom Pišťanek: Snob drží kultúru nad vodou Román Rivers of Babylon rozvíril pokojné vody slovenskej literatúry. Nasledovala zbierka noviel Mladý Dônč, trojica poviedkových kníh Skazky o Vladovi, dve pokračovania vyššie spomínaného románu – a o Petrovi Pišťankovi sa hovorilo. V dobrom aj zlom. Podľa toho, ako komu sadol. Pišťanek sa prestal zaoberať vymyslenými príbehmi. Vydal výber z publicistiky Traktoristi a buzeranti, potom Recepty z rodinného archívu a teraz Živýoheň z vína. Literatúra faktu. Pišťanek je znalec značkových liehovín. Prešli ste od písania príbehov a fabulovania k literatúre faktu. Prečo? Asi to bolo únavou. Človek má obmedzenú dávku nespútanej fantázie a ja som tú svoju už vyčerpal. Napísal som všetko, čo som bol schopný vymyslieť. Prestalo ma to baviť a uspokojovať. Ani ako čitateľa ma už veľmi nezaujíma beletria. Nezaujíma ma, čo si niekto cudzí vymyslí, nezaujímajú ma jeho svety, postavy, ich vymyslené peripetie. Navyše som prestal cítiť potrebu sebareflexie namierenej smerom von, čo je nevyhnutná vlastnosť pre písanie beletrie. Spisovateľ je exhibicionista? Keď človek píše prózu, či chce, alebo nechce, musí ním byť. Veď sám je jej subjektom, presnejšie jeho videnie sveta tým je. V literatúre faktu to nie je potrebné, pretože ide o veci, ktoré sú objektívne dané. Ako sa človek stane znalcom značkových alkoholov? Som iba poučený laik, nijaký znalec. Jeden môj dedo bol za prvej republiky čašník, po fronte robil v Devínskej Novej Vsi krčmára, druhý dedo bol tamtiež vinohradníkom, takže s alkoholom som mal dočinenia už vo veľmi útlom veku. Dokonca takom útlom, že dnes by moji dedovia mali možno problém so zákonom o ohrození mravnej výchovy mladistvých - odmalička som mal rád čaj s rumom, v nedeľu som dostal za náprstok vína. Navyše sa k tomu pridružila zberateľská záľuba - zbieral som etikety z vín a liehovín. Zásadným impulzom v dospelom veku bol kamarát v Prahe, ktorý bol znalcom whisky a mal aj dosť zaujímavú zbierku. Daroval mi knihu, kde som sa dozvedel čosi o technológii aj histórii a naučil som sa whisky ochutnávať. V polovici deväťdesiatych rokov ma oslovili, aby som písal o whisky do časopisu, čo si všimli v istej firme a pozvali ma do Kentucky, aby som spoznal bourbon. Potom ma zase oslovila francúzska firma, aby som okrem whisky spoznal aj koňak. Vrátil som sa ako milovník koňaku a odporca modernej francúzskej kuchyne. Nie je pri degustovaní kvalitného alkoholu riziko závislosti? Keby som mal sklony k alkoholizmu, tak by to už dávno prepuklo. Navyše, degustuje sa väčšinou nosom. Nie je vám ľúto vypľúvať drahý, niekoľkoročný koňak? Keď sme v Cognacu absolvovali prvý degustačný kurz, bolo nám ľúto vypľúvať drahé koňaky, prípadne - degustovať kvapku a zvyšok vyliať, takže v ten deň už nebol nijaký ďalší program a dostávali sme sa z toho dlho. Nabudúce sme už všetci radšej vypľúvali. Koľko alkoholu musí degustátor \\vypľuť\\', aby jednotlivé značky a ročníky rozoznal? Berte to tak, že profesionálny degustátor ochutnáva denne aj sto vzoriek. To znamená, že keby ich skutočne \\'koštoval\\', už po niekoľkých mesiacoch by skončil na liečení alebo na márach. Degustuje sa výlučne nosom. Ak si degustátor náhodou nie je niečím istý, dá to na jazyk a vypľuje. Preglgne iba výnimočne - ak potrebuje zistiť napríklad stupeň horkosti koňaku, pretože receptory horkej chuti sú na jazyku celkom vzadu. Sú to však iba výnimočné situácie. Hovorí sa o vás, že máte encyklopedickú pamäť. Platí to aj o vôni a chuti? Pamäť na vône sa dá pestovať. Vô