Ross Douthat tvrdí, že nespokojnosť a zmätok dneška sú do veľkej miery odrazom pocitu márnosti a sklamania, pocitu, že budúcnosť nenaplnila dané sľuby, všetky hranice sa uzavreli a cesty vpred vedú len do hrobu. Obávame sa katastrofy, ale istým spôsobom po nej aj túžime. Alternatívou je totiž prijať skutočnosť, že sme trvalo dekadentní: starneme, spohodlneli sme a zasekli sa, odstrihli sme sa od minulosti a stratili vieru v budúcnosť, nezaujímajú nás ani spomienky, ani ambície. Čakáme na nejakú záchrannú inováciu alebo zjavenie a pritom vedno starneme v žiarivom svetle drobných obrazoviek. Douthat napráva aj optimistov, podľa ktorých sme čoraz bohatší a šťastnejší, aj pesimistov, ktorí čochvíľa očakávajú kolaps. Stanovuje diagnózu stavu modernej spoločnosti: ako sme sa sem dostali, ako dlho môže trvať vek frustrácie a akým spôsobom, či renesanciou, alebo katastrofou, sa naša dekadencia môže napokon skončiť.