Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Ôsma kniha začína udalosťami roku 341 pred Kr. Autor sa v nej zaoberá vzburami Latinov a iných národov proti Rimanom, vojnovým sporom so Samnitmi a jeho zosilnením, zmieňuje sa o vojne Alexandra z Epiru v Itálii. V šiestej knihe Livius opisuje vojnový úspech Samnitov ukončený caudinským mierom, pokračovanie vojny Rimanov proti Samnitom, vznik vojny v Etrúrii a vytvorenie spojenectva medzi Samnitmi, Etruskami a Umbrami. Tiež v tejto knihe uvádza vlastnú úvahu o rímskom národe, o Alexandrovi Veľkom a Makedóncoch. Siedma kniha sa zaoberá vojenskými výpravami Rimanov do Umbrie, Etrúrie a Samnia, novými zákonmi o počte kňazov a práve odvolania, uvádza, akú zohrali úlohu sporné veštecké znamenia vo vojne so Samnitmi a ukončenie vojen v Samniu a Etrúrii. Siedma kniha končí udalosťami na začiatku roku 292 pred Kr.
