Osemnásť básní / Eighteen Poems

Buzássyho osemnásť básní vyšlo bilinguálne - v slovenskom a anglickom jazyku. Básne do angličtiny preložil John Minahene, ktorý sa do nášho literárneho života zapísal skvelými anglickými prekladmi básní Milana Rúfusa.

Tento knižný projekt sa zrodil v spolupráci s vydavateľstvom Skalná ruža. Editorom knihy bol vydavateľ Juraj Kuniak, ktorý pripravil aj jej príťažlivú grafickú podobu, dotvorenú ilustráciami akad. maliara Ľudovíta Hološku. Do vedomia moje generácie sa Ján Buzássy zapísal najskôr ako šéfredaktor mesačníka Mladá tvorba, kde sme od polovice šesťdesiatych rokov publikovali svoje prvé literárne pokusy a mali sme možnosť spoznať nášho chápavého a tolerantného podporovateľa. A po vydaní jeho prvých básnických zbierok Hra s nožmi a Škola kynická aj básnika výrazného intelektu a erudície, ktoré prestupovali jeho poéziu aj v ďalších básnických knihách. Osemnásť básní je v poradí už Buzássyho dvadsiaty literárny opus. Keď mu udelili prestížnu Cenu Dominika Tatarku za rok 2008, literárny vedec Peter Zajac odôvodnil rozhodnutie poroty ajtým, že Buzássy ako posledný šéfredaktor Mladej tvorby až do jej zrušenia vzdoroval nátlaku nastupujúcej normalizačnej moci. A keď sa v rokoch 1994 - 1995 stal šéfredaktorom obnoveného Kultúrneho života dokázal vzdorovať aj "dobovej pakultúre". V doslove k zbierke Osemnásť básní literárny kritik Ján Gavura píše, že "z Buzássyho poézie vyžaruje inteligencia, dôvtip a vznešenosť, a to dokonca i vtedy, keď sa témou stáva čosi všedné. J. Buzássy sa postupne vypracoval na popredného básnika, ktorého od začiatku zaujímala prirodzenosť človeka, otázka krásy, mravnosti a pravdivosti, ale aj temná stránka človeka a jeho dejín na tejto zemi. Svoje prvé ideály nachádzal v kultivovanej starobylej kultúre Grécka a Ríma a neskôr ich rozvinul a konkretizoval do nových, aktuálnych podmienok. Buzássyho poézia sa rozvíjala spolu s najvýznamnejšími estetickými hnutiami šesťdesiatych rokov, ktoré natrvalo poznačili podobu slovenskej poézie svojou delikátnou senzualitou, voľnosťou asociácií, schopnosťou metaforou prenikaťza horizont jazyka a reality. Buzássy pôsobí dojmom racionalistu a vskutku v jeho poézii nájdeme mnoho analytickosti, myšlienkových sylogizmov, definícii či syntéz. Prvotné impulzy a aj konečný cieľ básní však prichádza z roviny prežívania a emócií, z nepokoja, čo vyrušuje z nehybnosti a pokoja. Buzássy ako básnik preskúmal mnohé vlastnosti človeka, siahol po jeho rozumových aj citových možnostiach, aby na konci všetkého priznal: Poézia, nech sama seba akokoľvek nazve, je túžba byť milovaný." Zo zbierky Osemnásť básní: Šťastná staroba Šťastná staroba v jazmínovom schnutí, jas v tichom hrmení mihalníc, pootvorený tieň dvier, jak pleseň chutí vanutie chladných podvečerných bríz. Všade tu kráča organový pedál bez stôp v pôde, no hore pod klenbou sa vznáša vták, a akoby sa nebál spieva večernú pieseň, mimo slov. Ples v opere Krúti sa dokola, odháňa súperov, náš kocúr na schodoch domu a na priedomí, blíži sa ruja a oblohou speje nov, komu sa neujde, zostane ako chromý. Ale sú fašiangy, ľudia sa zababušia. a idú na plesy, nadchnúť sa operou, tešiť, sa, vdychovať voňavé podpazušia, krútiť sa dokola, odháňať súperov.