Slunce mrtvých

V roku 1920 prebiehala za občianskej vojny v Rusku všeobecná evakuácia bieleho Krymu. Šmeljov sa k nej však nepripojil a zažil krvavú hrôzovládu maďarského boľševika Bélu Kuna, ktorý stál na Kryme v čele regionálneho revolučného výboru a zo svojej pozície prikázal zabiť tisíce príslušníkov etnických menšín a desať tisíc zajatých bielogvardejcov.

Počas týchto masakrov bol zastrelený aj jediný Šmeljovov syn Sergej, dvadsaťpäťročný dôstojník protibolševickej Dobrovoľníckej armády. Zlomený a vyčerpaný Šmeljov roku 1922 opustil Rusko a odišiel do Paríža, kde vzniklo jeho najlepšie dielo, autobiografická novela Slnko mŕtvych. Próza Slnko mŕtvych je nárekom nad zánikom Ruska, Šmeljov v nej rozpráva o spustošenom Kryme, o mašinérii zabíjania za občianskej vojny, o každodennom nerovnom boji s hladom tých, ktorí prežili vyčíňanie boľševikov, o postupnom umieraní priateľov. Slnko mŕtvych je tiež neľútostnou obžalobou vinníkov tejto katastrofy. Vinníci však nie sú len krutí boľševici, zobrazovaní ako jednoduchí ľudia, ktorí majú hlavy popletené niekoľkými boľševickými frázami. Vinníkom je vo Šmeljovových očiach aj Európa, ktorá to celé dopustila, vydala Rusko napospas skaze a sama si ďalej žije svojím kľudným životom v blahobyte, zatiaľ čo mŕtve slnko spaľuje posledné zvyšky života a starého Ruska v kedysi rozjasanej krymskej krajine. Slnko mŕtvych vzápätí po svojom vydaní v roku 1923 vzbudilo veľký ohlas a bolo preložené do ôsmich jazykov; česky vyšlo v roku 1926. V edícii Neskorý zber vychádza v novom českom preklade Jakuba Šedivého.