Špagáti

Život na základnej vojenskej službe ako ho videl a zažil špagát Johny Salónka! Povedal mi, že vojaci sú opití, tak ich zbalil. „Ale okrem toho urobili niečo zlé?“ Fakt blbá otázka, lebo vojak socialistickej armády nesmie slopať.

Musí byť vždy v strehu a pripravený brániť výdobytky socializmu. Toto som si uvedomil hneď, ako som vyslovil otázku, ale bolo už neskoro. Čo už, myslí mi to. Špagát na to nepovedal nič, len ako si nás obzeral, bolo na ňom vidno, že sa akurát rozhodol a ku dvom zadržaným mu pribudnú ďalší traja. Plukovníka, ako rečnil, som si za ten čas obzrel, veď iné sa ani nedalo robiť. Sedel, ale aj tak pôsobil ozrutne. Obrovská hlava, na nej prešedivené spotené strapaté vlasy. Asi preto, lebo tesne predo mnou dal dole plácačku a vonku bol dobrý hic. Pot z neho len tak tiekol. Líca ako syseľ. V tvári celý červený. Uši veľké, mäsité, dobré na tlačenku, uvažoval som. Hlas mal naozaj hromový. Hrudník ako medveď, mal odkiaľ ísť taký mocný hlas. A za tie roky na vojne sa vymakal. Bol to typ, ktorý, musím priznať, už len svojim zjavom vzbudzoval rešpekt. Ale, neviem prečo, moja prítomnosť ho dobre vytáčala. Možno to bolo tým, že na mne očividne videl, ako na neho serem. V tom som dobrý, nemusím povedať ani slovo. Myslím si, že takýto stav nám obom vyhovoval. On si porečnil a ja som na neho sral. Spravodlivo rozdelené.