Zima na ruky

Nová kniha obľúbeného slovenského prozaika s podtitulom Románik je pokračovaním autorových voľných „písačiek“ z posledného obdobia. Intímne spovede zmiešané so spomienkami a postrehmi z obyčajných dní tvoria jadro Dušekových rozprávaní.

Dušek píše jednoducho, akoby len mapoval všedné veci – zážitky z plavárne, ešte detské s tými súčasnými, postrehy z ciest a výletov a iba občassa zastaví a zhrnie všetko do jednej vety: „Moje detstvo sa nikdy neskončí, lebo nemám deti, ale ani sa nikdy nezačne odznova.“ Ukážka z knihy Utieram si čelo, čudujem sa, čo za piesok to mám vo vlasoch, drobné zrnká pod prstami, potom si ich oliznem – a zacítim soľ. Vykryštalizovala z potu na mojom tele. A to sedím v chládku: v tieni starej višne. Tohto roku nemala nijakú úrodu. Tak aj vyzerá: hanbí sa. Poznám to. Všetky stromy v našej záhrade sú ako sliepky, púšťajú perie, lístie sa z nich sype, akoby bol koniec októbra, žlté a suché, poskrúcané plátky dreva, tenké ako žiletky. Vzduch má horúčku. Ba možno aj osýpky. Alebo čierny kašeľ. To už preháňaš. Preháňam: od zlosti a bezmocnosti. Aj sezóna ríbezlí a marhúľ sa skončila najmenej o mesiac skôr ako po iné roky. Naša mama Eliška to vníma s výčitkou: „Vidíš, už nie sú!“ Na hruške pri plote sedí vrtký žltochvost, viditeľne dychčí, hrdlo pod otvoreným zobákom mu tlčie a poskakuje, akoby mu z neho chcelo vyskočiť ukryté kladivko. Ten je tu už od jari. Volám ho Matejko. Predpovede počasia sľubujú, že čoskoro príde ochladenie, prudká zmena, prehánky a zrážky, lenže tomuto územiu sa dážď vyhýba, v povetrí je iba vietor so svojimi horúcimi jazykmi. Už mi z toho šibe. V nijakom inom roku nebolo toľko slnečného svetla ako v týchto mesiacoch, už pol roka vlastne neprší, pričom sucho trvá od marca, zem stvrdla a zbelela, na plešinách bez tráv rastie iba burina – a to všetko od pálivých náporov, čo nám ničia oči: sotva salen trochu zamračí, zdá sa, že je tma. * Zápis po návrate zo záhrady, vcelku presný, ale nerozumiem, prečo je v prítomnom čase, keď som ho písal až doma – do starého zošita. To isté platí aj pre pokračovanie. Mal som písať: na hruške pri plote sedel vrtký žltochvost, viditeľne dychčal, hrdlo pod otvoreným zobákom mu tĺklo a poskakovalo, akoby mu z neho chcelo vyskočiť ukryté kladivko, ten tu bol už od jari, volal som ho Matejko. Dodatok: všetkých vtákov volám Matejko. Niekedy sa našej mamy Elišky pýtam: „Ako sa máš?“ A jej odpoveď je stále rovnaká: „Nie je to ružové, je to lila.“ * Slnko je také ostré, akoby sa jeho svetlo odrážalo od holičskej britvy – a vietor je remeň, na ktorom sa ďalej brúsi. Pichá a bodá. Mal som sa vyučiť za holiča. * Posledné tri vety som napísal na obálku z nejakého účtu. Možno za telefón. Píšem – na čo príde. Pero mám vždy pri sebe. Vzal som našu mamu Elišku do záhrady, lebo zajtra ju zaveziem do nemocnice, do LDCH, čo je liečebňa pre dlhodobo chorých. Helga sa o ňu postará. Sľúbila mi to. A jej sľub vždy platí. Všetko je dohodnuté. Helga je moja bývalá žena. Alebo aj: bývalá nevesta našej mamy. Eliška nie je chorá. Iba stará. Zabúda. * Doma som ju najprv okúpal, umyl som jej vlasy, spravil som jej večeru. Chcela iba polievku: drobkovú. Na tanieriku ležali tabletky, ktoré užívala po jedle, niečo na tlak, niečo na zlepšenie pamäti. Spýtala sa: „Tortička?“ Hlavou ukázala na lieky. Znovu som ju prosil, aby chodila s paličkou, že bude mať väčšiu istotu – a keď som po ňu išiel do kostola, kam sa po večeri vybrala, už zďaleka na mňa volala: „Palička!“ „Zase ju nemáš,“ povedal som. „Ty si moja palička.“ Vypla sa na špičky, aby sa ma mohla lepšie chytiť pod pazuchu, čiže per pazucha, ako to vždy volala. Až ma trochu dojalo, ako zadrobčila nohami, celá pyšná, že videla svoju záhradu a že mohla ísť na omšu. Ináč by som ju do nemocnice asi nedostal. A p