Svědectví. Paměti Dmitrije Šostakoviče

Legendárna kniha pamätí, ktoré zaznamenal Šostakovičov priateľ konečne opäť vyšla a spolu s knihou Šum času Juliana Barnesa môže podať kompletnejší obraz života kontroverzného skladateľa. „Človek bez pamäti je ako žijúca mŕtvola,“ píše sa v predhovore ku knihe spomienok ruského hudobného skladateľa Dimitrija Šostakoviča Svědectví (Akademie múzických umění v Praze 2006). Dimitrij Šostakovič si pamätal veľa.

V roku 1972 zaznamenal mnohé spomienky jeho priateľ Solomon Volkov a pripravil ich knižné vydanie. Kniha však s ohľadom na vtedajšiu politickú klímu nemohla vyjsť v Rusku, a tak sa uvažovalo o publikovaní na Západe. Skladateľ v podstate nenamietal (aj keď k západnému svetu neprejavoval sympatie), stanovil si však podmienku, že pamäti môžu byť publikované až po jeho smrti. Vedel prečo. Text sa nevenoval iba hudbe, obsahoval aj skladateľove názory na ruskú kultúru a spoločnosť. Šostakovič bol hudobný génius, žil však vo svete, kde tí, čo mu odovzdávali štátne vyznamenania a rády, pramálo rozumeli jeho avantgardnej hudbe a o tom, či vás v novinách za symfóniu pochvália, alebo odídete nočným vlakom smer Sibír, rozhodovala aktuálna nálada Veľkého vodcu. Kniha je plná smutných spomienok na priateľov, ktorí dilemy medzi vlastným charakterom a príkazmi štátnej moci prehrávali, ale aj historiek, keď umelci svoj postoj nezlučiteľný s oficiálnou líniou bez postihu obhájili.