Lastovičie rozprávky

Lastovičie rozprávky

Štepka Stanislav

Rozprávky, ktoré Stanislav Štepka rozprával najskôr svojim vnúčatám a potom ich zapísal. Zakladateľ, režisér a herec Radošinského naivného divadla ich v júni chystá aj na javisko.

Rozprávka o dvoch utešených lastovíčatkách - Darinke a Romankovi - sa začína v hniezde na Školskej ulici 428. Keď ich mamka naučila lietať, lastovičím detičkám sa otvoril svet, v ktorom ich čakali kamaráti aj dobrodružstvá. Knihu majstra rozprávača ilustroval autor radošinskej muchotrávky a ďalších veselých obrázkov - Svetozár Mydlo. Pravda, 29.3.2008 Rozhovor s autorom Stanislav Štepka: Ruky píšu, čo hlava vymýšľa Čestná prehra? Dve slová s otáznikom si zapísal Stanislav Štepka do svojej kroniky 25. decembra 1963 po prvej premiére Radošinského naivného divadla v kultúrnom dome v Radošine. Z amatérskeho súboru sa medzičasom stalo profesionálne a úspešné divadlo, ktorému tlieskali diváci po celom svete. Na Vianoce oslávia radošinci 45. narodeniny. Stanislav Štepka Autor: Robert Hüttner, Pravda \Divadlo mi dalo zmysel života i veľa pekných ľudských príležitostí a spochybnilo naivnú ilúziu, že divadlom možno meniť svet,\' hovorí dramatik, textár, scenárista, herec a režisér Stanislav Štepka, ktorý Radošinské naivné divadlo založil. Štyridsiate piate narodeniny divadla oslavujete premiérou päťdesiatej hry: Niekto to rád slovenské. Čo vás primalo písať o zabudnutom Jozefovi Murgašovi? Roky ma vzrušoval životný príbeh tohto skvelého Slováka. Už na začiatku 80. rokov som chcel o ňom napísať hru, ale nenabral som odvahu – brzdila ma úcta a pokora pred jeho neľahkým osudom. Vynálezca a kňaz Jozef Murgaš sa najprv skusmo objavil v hre Ako sme sa hľadali aj v televíznom kabarete Hosť do domu. Až vlani na Vianoce prišla chvíľa, keď som si povedal – oprobujem to. A ste spokojný? Murgaš a jeho búrlivý životný príbeh s vynikajúcou hudbou ĽubiceČekovskej a v réžii Juraja Nvotu konečne uzrel svetlo sveta na našom javisku. Mám z toho veľkú radosť nielen ja, ale tuším najmä naši diváci. Hlava teda stále neprestala písať. Nestrašte! Zatiaľ je všetko, chvalabohu, takto: ruky píšu, čo hlava vymýšľa. A spomeniete si ešte na premiéru prvej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z? Od rána skúšame v mrazivej sále texty a s miestnou hudobnou skupinou Lux aj piesne. Nie je mi všetko jedno - po prvý raz na Vianoce namiesto ,,poriadnejvianočnej hry\' máme uviesť moju ,,satiru na naše a cudzie tváre v štyroch podobách: anjeli, kone, ryby, vlci\' s piesňami kapelníka Ľudovíta Machoviča a jeho populárnej miestnej skupiny. Po litániách poobede zahráme predstavenie pre deti, ktorým sa tušímnajviac páčia naše husacie krídla v úvodnej scénke. Ešte nemáme trému, vravíme si: deti sú deti... Večer hráme pred plnou sálou Nemé tváre našim rodinám, známym a vôbec Radošinčanom, ktorí čakajú všetko iné, len nie to, čo vidia na javisku. Odmenia nás ,,nemými tvárami\' a meravým tichom, ktoré mi v podstate na tri roky zatají dych a spochybní sebavedomie. Teda až do druhej hry Pitva. Čo vám vtedy povedala mama? V tridsiatych rokoch bola v Radošine vychýrená herečka - tragédka... Pre ňu bola javisková premiéra v mojom divadle dosť veľkým sklamaním. V noci po predstavení som ju našiel doma pod perinou s naširoko otvorenými očami: Preboha, čo to bolo? Vravím jej: Mama, to boli malé javiskové formy. Prekladala si moje slová a po chvíli povedala iba toľko: Chlapče, to už nikdy nerob. Ale na prekážky ste narážali aj neskôr. Jááánošíííka ste hrali deväť rokov, kým vám ho v roku 1979 oficiálne schválili. Hrávali sme ho najmä v internátoch, kultúrnych domoch a kluboch, teda nie v oficiálnych divadlách. Hrali sme ho všade tam, kde od nás nepýtali povolenie či schválenie. Je to iný pocit - hrať na oficiálnom javisku a na internáte? Vlastne internáty ,,vyrobili\' aj Radošinské naivné divadlo. Navštívili sme ich na Slovensku vari všetky a atmosféra v nich bola priam manifestačná. Hum

Vydavateľ Ikar
Počet strán 46
Rok vydania 2008
Jazyk Slovenčina
Väzba Tvrdá väzba / Hardback
EAN 9788055115702
Adresa titulu https://www.artforum.sk/katalog/39606/lastovicie-rozpravky
Rozprávka o dvoch utešených lastovíčatkách - Darinke a Romankovi - sa začína v hniezde na Školskej ulici 428. Keď ich mamka naučila lietať, lastovičím detičkám sa otvoril svet, v ktorom ich čakali kamaráti aj dobrodružstvá. Knihu majstra rozprávača ilustroval autor radošinskej muchotrávky a ďalších veselých obrázkov - Svetozár Mydlo. Pravda, 29.3.2008 Rozhovor s autorom Stanislav Štepka: Ruky píšu, čo hlava vymýšľa Čestná prehra? Dve slová s otáznikom si zapísal Stanislav Štepka do svojej kroniky 25. decembra 1963 po prvej premiére Radošinského naivného divadla v kultúrnom dome v Radošine. Z amatérskeho súboru sa medzičasom stalo profesionálne a úspešné divadlo, ktorému tlieskali diváci po celom svete. Na Vianoce oslávia radošinci 45. narodeniny. Stanislav Štepka Autor: Robert Hüttner, Pravda \Divadlo mi dalo zmysel života i veľa pekných ľudských príležitostí a spochybnilo naivnú ilúziu, že divadlom možno meniť svet,\' hovorí dramatik, textár, scenárista, herec a režisér Stanislav Štepka, ktorý Radošinské naivné divadlo založil. Štyridsiate piate narodeniny divadla oslavujete premiérou päťdesiatej hry: Niekto to rád slovenské. Čo vás primalo písať o zabudnutom Jozefovi Murgašovi? Roky ma vzrušoval životný príbeh tohto skvelého Slováka. Už na začiatku 80. rokov som chcel o ňom napísať hru, ale nenabral som odvahu – brzdila ma úcta a pokora pred jeho neľahkým osudom. Vynálezca a kňaz Jozef Murgaš sa najprv skusmo objavil v hre Ako sme sa hľadali aj v televíznom kabarete Hosť do domu. Až vlani na Vianoce prišla chvíľa, keď som si povedal – oprobujem to. A ste spokojný? Murgaš a jeho búrlivý životný príbeh s vynikajúcou hudbou ĽubiceČekovskej a v réžii Juraja Nvotu konečne uzrel svetlo sveta na našom javisku. Mám z toho veľkú radosť nielen ja, ale tuším najmä naši diváci. Hlava teda stále neprestala písať. Nestrašte! Zatiaľ je všetko, chvalabohu, takto: ruky píšu, čo hlava vymýšľa. A spomeniete si ešte na premiéru prvej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z? Od rána skúšame v mrazivej sále texty a s miestnou hudobnou skupinou Lux aj piesne. Nie je mi všetko jedno - po prvý raz na Vianoce namiesto ,,poriadnejvianočnej hry\' máme uviesť moju ,,satiru na naše a cudzie tváre v štyroch podobách: anjeli, kone, ryby, vlci\' s piesňami kapelníka Ľudovíta Machoviča a jeho populárnej miestnej skupiny. Po litániách poobede zahráme predstavenie pre deti, ktorým sa tušímnajviac páčia naše husacie krídla v úvodnej scénke. Ešte nemáme trému, vravíme si: deti sú deti... Večer hráme pred plnou sálou Nemé tváre našim rodinám, známym a vôbec Radošinčanom, ktorí čakajú všetko iné, len nie to, čo vidia na javisku. Odmenia nás ,,nemými tvárami\' a meravým tichom, ktoré mi v podstate na tri roky zatají dych a spochybní sebavedomie. Teda až do druhej hry Pitva. Čo vám vtedy povedala mama? V tridsiatych rokoch bola v Radošine vychýrená herečka - tragédka... Pre ňu bola javisková premiéra v mojom divadle dosť veľkým sklamaním. V noci po predstavení som ju našiel doma pod perinou s naširoko otvorenými očami: Preboha, čo to bolo? Vravím jej: Mama, to boli malé javiskové formy. Prekladala si moje slová a po chvíli povedala iba toľko: Chlapče, to už nikdy nerob. Ale na prekážky ste narážali aj neskôr. Jááánošíííka ste hrali deväť rokov, kým vám ho v roku 1979 oficiálne schválili. Hrávali sme ho najmä v internátoch, kultúrnych domoch a kluboch, teda nie v oficiálnych divadlách. Hrali sme ho všade tam, kde od nás nepýtali povolenie či schválenie. Je to iný pocit - hrať na oficiálnom javisku a na internáte? Vlastne internáty ,,vyrobili\' aj Radošinské naivné divadlo. Navštívili sme ich na Slovensku vari všetky a atmosféra v nich bola priam manifestačná. Hum

Ďalšie z kategórie knihy pre deti