Katyně

Mrazivý příběh o škole pro mistry popravčí odkrývá neúprosné mechanismy moci. Toto své životní téma zpracoval Pavel Kohout mnohokrát, zde však s doslova brutální účinností.

Nové vydání jeho „černého románu“ vychází ve výtvarně pozoruhodné grafické úpravě Pavla Růta. Rozhovor s autorom Emigráciu som si nemohol dovoliť „Po novembri 1989 sombol pevne rozhodnutý nevracať sa do politiky. Keď mi Václav Havel ponúkal ministerskú funkciu, opýtal som sa ho, či mám začať tým, že budem pod balkónom recitovať svoje staré básničky,“ hovorí český spisovateľ a dramatik, čerstvý osemdesiatnik PAVEL KOHOUT. Tie básničky i politická angažovanosť na prelome 40. a 50. rokov sa s neskorším reformným komunistom, protagonistom Pražskej jari, spoluautorom Charty 77 a nedobrovoľným exulantom budú ťahať už navždy. Na rozdiel od viacerých generačných spolupútnikov spodobným osudom nemá problém o tom otvorene hovoriť. Začínali ste básňami, po nich nasledovali divadelné hry a až potom ste sa stali aj prozaikom. Nie je to trochu netypické poradie? „Je to dané občianskym dozrievaním, pretože tie básničky sú spojené s povojnovým obdobím môjho nezrelého komunizmu, a keď tá poézia bola prvýkrát silne kritizovaná a smrteľnú ranu jej zasadil môj priateľ, spisovateľ Jan Trefulka, tak to bol pre mňa signál, že to mám nechať. Trefulka vtedy pomohol nielen smrti básnika, ale aj zrodu dramatika.“ Ten dramatik vo vás bol zasa umlčaný inak. „V roku 1969 mi divadlo zakázali, neskôr som doň v podstate ani nesmel chodiť a vidieť, ako sú moje hry inscenované. Preto som začal písať romány, kde som vedel, že sa tam nemôže nič zmeniť, maximálne niečo zlepšiť alebo zhoršiť prekladom.“ Ludvík Vaculík povedal, že komunizmus nie je názor, ale povaha, správanie spočívajúce v tom, že človek činmi predbieha svoje poznanie, hoci aj v dobrom úmysle. Súhlasíte? „Je to veľmi trefný bonmot, obsahujúci pravdu a filozofický náboj. Treba však povedať, prečo v Česku nielen ja, ale väčšina umelcov mojej generácie, ale tiež väčšina obyvateľstva volila v roku 1946 komunistov. Zažili sme negatívne skúsenosti – svetovú hospodársku krízu, ktorá mala u nás za následok obrovskú nezamestnanosť, i mníchovskú dohodu. Bol to krach kapitalizmu a zrada západných demo&shy,kracií. A keď k tomu prišlo oslobodenie z východu, povedali sme si, že to skúsime inak. A neuvedomili sme si, žeto je zásadná myšlienková chyba.“ Myslíte si, že ste boli zneužití? „Komunizmus bol väčší podvod než fašizmus, pretože kto čítal Hitlerov Mein Kampf, musel vedieť, na čo slúži. A kto čítal Marxove alebo Engelsove práce, tak skutočne nemusel počítať s tým, čo sa z toho vyvinie.“ V roku 1956 to oficiálne pomenoval vtedajší šéf sovietskych komunistov Chruščov na 20. zjazde ich strany. Ako ste to vnímali? „Keď vyhlásil o Stalinovi, že je zločinec, tak tých komunistov, ktorí vstupovali do strany tesne po vojne z potreby duše, sa zmocnilo skutočné zúfalstvo. Mohli ste buď skočiť z okna, alebo sa tváriť, že sa nič nedeje a ťažiť z toho do konca života. Tretia možnosť bola povedať si – preboha, čo s tým urobíme. A to si, našťastie, povedali, alebo to cítili desiatky tisíc ľudí, preto vôbec v 60. rokoch potom mohlo prísť k reformnému procesu.“ V tých rokoch ste už patrili k najtvrdším kritikom pomerov v strane. Spisovatelia vtedy požívali výsadné postavenie. Prečo práve oni? „To je fenomén literatúry malých národov. Niečo podobné sa za vojny odohrávalo v Holandsku a škandinávskych štátoch, všade tam, kde bola umlčaná politika a hlasom spoločnosti sa potom stávali spisovatelia.“ Práve spisovateľský zjazd v júni 1967 sa považuje za vrcholný rozpor štátnej moci s kultúrou. Vy ste tam nečakane prečítali Složenicynov list, márne adresovaný sovietskemu vedeniu, v ktorom protestuje proti cenzúre. Bolo to pripravené? „Nie. My sme si ten list požičiavali, mal som ho pri sebe preto, aby som ho poskytol ďalej. A