Horizont

Napísať Horizont trvalo autorovi takmer desať rokov, no čakať sa oplatilo: výsledkom je monumentálny román s autobiografickými elementami. Hrdina a rozprávač románu spomína na svoje detstvo strávené za vojny i tesne po nej na dedine neďaleko menšieho mesta, na mladosť a dozrievanie v časoch stalinizmu, na prvé lásky, na život v dospelosti v rokoch tzv. „reálneho socializmu“. Myśliwského román zachytáva panorámu udalostí ovplyvňujúcich premeny života v priestore povojnového Polska, je plastickým zachytením charakterov v zlomových chvíľach.

Kniha je napísaná obrazným a šťavnatým jazykom, so svojským humorom a s vycibreným zmyslom pre zachytenie odchádzajúceho sedliackeho sveta. Za román Horizont bol Wieslaw Myśliwski (1932) v roku 1997 ocenený najvýznamnejšou poľskou literárnou cenou NIKÉ. Úryvok z knihy: 'Pre tú kravatu sa však zdalo, že už na tú zábavu nepôjdem, ale zabehli k nám slečna Evelína so slečnou Ružou, aby ma opätovne pozvali na skúšku tanga pred tou zábavou, a mame nevdojak vyletelo: „Čo má čo skúšať, keď na zábavu nejde.“ Na tvárach slečny Evelíny a slečny Ruže sa zjavilo zdesenie, zatrepotali na seba mihalnicami. „Čo sa stalo?“ „Čo by sa stalo? Nemá kravatu. A niet ani za čo kúpiť, ani kde požičať,“ vychrlila zo seba mama a obrátila oči k obloku. Chvíľu stáli, akoby onemeli, akoby nemohli pochopiť, že v dome môže nebyť pánska kravata, potom začali striedavo vyčítať raz mne, raz mame, prečo sme im nič nepovedali: „Predsa sme sa spytovali, pani suseda, či pán Peter niečo nepotrebuje. A aj pán Peter mohol aspoň slovkom naznačiť, že nemá kravatu. Alebo povedať, že má, ale mu veľmi nepasuje ku košeli či k obleku. Bože môj, veď kravát je u nás ako dreva!“ A začali jedna cez druhú štebotať, že za toľké roky zostalo po hosťoch toľko kravát, niekto zabudol, niekto im nechal na pamiatku, lebo majú rady pekné kravaty na mužoch, podľa kravaty sa dá často poznať, kto je kto, tak ako podľa očí, rúk či hlasu, a im iba zaberajú v skrini miesto. Chceli už niektoré vyhodiť alebo niekomu darovať, prinajmenšom tie staršie, ale s každou sa viažu nejaké spomienky, a zase pri tých novších človek nikdy nevie, či sa niekto ešte po ne nevráti a nebude chcieť naspäť, a preto ich držia. Vybehli a neprešlo pol hodiny, keď sa celé vzrušené vrátili s plnými náručiami tých kravát a hneď mi ich začali pod krkom skúšať a primeriavať. Jednu chválili, druhú hanili a najradšej spomínali, komu patrili. A každú odkladali, že táto nie, pán Peter má belasé oči, a na kravate je veľa zelenej farby a belasá sa so zelenou neznáša. Táto by bola, ale na školskú zábavu je pritmavá, táto zasa na pána Petra priveľmi vážna, pán Peter je ešte taký mladučký, ako kvet, čo sa iba z puku vylupuje, a toto je kravata pre muža, ktorému už začínajú šedivieť sluchy. Táto je zasa akási neurčitá, a kravata musí mať charakter, tak ako muž. Táto by sa možno hodila, ale skôr na recepciu, slávnosť či meniny, lebo na zábavu musí mať kravata viacej radosti. Táto, oj nie, vôbec sa nehodí k pánovi Petrovi, je fádna. Pán Peter má poblednutú tvár, zišlo by sa teda niečo výraznejšie, ostrejšie, správna kravata vie často dostať z tváre, čo je v nej ešte skryté, nesmelé, zahanbené, čo sa v neskorších rokoch prejaví vráskami, v ešte neskorších brázdami a priehlbinami, ťažkými očami, opadnutými viečkami, akási zatrpknutosť, únava, ľahostajnosť, čo dakedy ženy priťahuje väčšmi ako tá najmladšia krása. Keď je človek mladý, zdá sa mu, že mladosť mu nahradí aj kravatu, lebo všetko nahradí, hoci mladosť bez kravaty je nielen nemužná, ale je aj prejavom zlého vkusu. Och, túto sme už mali dávno vyhodiť, nepamätáš, Evelína, nepamätáš, Ruža, komu tá kravata patrila? Nehodno si pamätať, veď aj takí sa vyskytovali.'