Divadelná architektúra na Slovensku

Monografia Henriety Moravčíkovej a Viery Dlháňovej je priam priekopníckym dielom. Po prvý raz u nás syntetizuje oba základné pohľady na divadelnú budovu.

Všíma si architektonické atribúty, konštrukčné a technické špecifiká, ale aj ich celkovú urbanistickú hodnotu. Opisy jednotlivých divadiel však vsádza aj do širších divadelno-historických súvislostí. Prínosom knihy je šírka výberu divadelných budov, ktoré autorky spracúvajú. V ich pozornosti sa ocitli aj budovy, ktoré dnes už nežijú pravidelným divadelným životom. V časoch svojho zrodu však boli významnými kultúrnymi centrami. To platí rovnako o Empírovom divadle v Hlohovci, ako o Mestskom divadle v Levoči či o Spolkovom dome v Skalici. Podobne je to s divadelnými budovami či sálami, ktoré pôvodne neboli projektované pre divadelnú prevádzku. To jepríklad budovy Jókaiho divadla v Komárne, pôvodne projektovanej ako kultúrny dom, ale i premeny Malej sály Domu odborov v Bratislave na stánok Divadla Teatro (medzičasom premenovaného na Divadlo Wüstenrot). Hodnotu knihy zvyšujú historické súradnice vzniku a vývinu, zachytenie významných úprav či renovácií starších divadelných domov a podobne. A tak Divadelná architektúra na Slovensku prináša mnoho podnetov pre široké spektrum čitateľov - od divadelných historikov až po študentov architektúry. PhDr. Oleg Dlouhý