Dawkinsov boh

Kniha je odpoveďou Richardovi Dawkinsovi, autorovi mimoriadne populárnych prác o vede (Sebecký gén, Slepý hodinár) a asi najznámejšiemu ateistovi na svete. Dawkins sa preslávil kontroverznými názormi na náboženstvo a autor knihy sa pustil do otvorenej polemiky s niektorými jeho tézami: konflikt medzi vedou a náboženstvom, teória evolúcie z pohľadu „sebeckého génu“ či úloha vedy pri vysvetľovaní sveta.

Autor predkladá argumenty, pomocou ktorých odhaľuje neopodstatnenosť Dawkinsových téz. Navyše, diskusia je vedená štýlom, z ktorého môže mať pôžitok každý – a nemusí byť doma ani vo vede, ani v teológii. Úryvokz knihy: 'Po prvý raz som sa s dielom Richarda Dawkinsa stretol v roku 1977, keď som čítal jeho prvú väčšiu knihu The Selfish Gene (Sebecký gén). V tom čase som dokončoval výskum v rámci doktorantúry na Katedre biochémie Oxfordskej univerzity pod žičlivým vedením profesora sira Georgea Raddu, ktorý sa pripravoval na funkciu výkonného riaditeľa Rady pre medicínsky výskum. Pokúšal som sa prísť na to, vďaka čomu biologické membrány fungujú tak úspešne a rozpracúval som nové fyzikálne metódy navýskum ich činnosti. Hoci to bolo ešte niekoľko rokov predtým, ako sa The Selfish Gene (Sebecký gén) stal kultovou knihou, akou je dnes, nebolo pochýb, že ide o úžasné dielo. Obdivoval som, ako Dawkins báječne narába so slovom, ako jasne a zrozumiteľne vysvetľuje zásadné vedecké myšlienky – a často veľmi náročné. Bol to populárno-vedecký spis v tom najlepšom zmysle slova. Nečudo, že New York Times knihu označili za „typ populárnej literatúry, ktorá v čitateľovi vzbudzuje pocit, že je génius“. Bolo totiež niekoľko rokov pred tým, ako si Dawkins vyslúžil prezývku „Darwinov rotvajler“. Lenže už v prvej práci sa dali rozpoznať stopy výrazne protináboženskej polemiky. Keď som bol stredoškolákom, podobne ako Dawkins som bol presvedčený, že podmienkou prácev prírodných vedách je ateistický pohľad na svet. Ale nič viac. Prirodzene ma zaujímalo, aký typ argumentov Dawkins uvádza na podporu tejto zaujímavej myšlienky. Čo som našiel, však nebolo ktovieako presvedčivé. Ponúkal niekoľko chaotických pokusov dodať zmysel myšlienke „viery“, vôbec sa však neusiloval vybudovať si pre svoje úvahy vhodnú analytickú a empirickú základňu. Uvedomil som si, aký som z toho zmätený, a vryl som si do pamäti, že raz napíšem zopár slov ako odpoveď.'