Cestopis

Debut Petra Moskaľa je imaginárnym cestovaním v čase a priestore, vnútornou autobiografiou, zachytávajúcou vlastnú existenciu od narodenia. V prvej časti prózy, akomsi „snívaní s otvorenými očami“, Moskaľ evokuje dávnominulé príbehy, epizódy, atmosféry.

Do týchto výletov sa zapájajú všetky jeho zmysly, vďaka bohatej obraznosti vnímame text až ako poetické pásma či básnické meditácie, ktoré sú však naplnené konkrétnou životnou skúsenosťou, „duchovným“ zážitkom krajiny, prírody a podobne. V druhej časti prózy sa vynárajú spomienky na študentské roky a presun autorovej pozornosti na realitu je spojený aj so spoločenskou kritikou pretavenou do originálnej optiky. Sme.sk Ukážka z knihy Sú to len začiatky, konce a všetky miesta medzi nimi. Cesty, po ktorých si kráčam tak veselo, ako si to vládzem vymyslieť. Zdravím sa ľudom, ovoniavam ulice,ochutnávam dážď, z áeravého vrecka strácam mince pre šfastie. Chvíľu prešľapujem na mieste, hneď nato sa rozbieham k láskam, ktoré na mňa zďaleka mávajú. Vraciam sa tam, kde som už bol a stálo to za to. Obchádzam neznáme kaluže. Kam sa neviem dostať na nohách, lietam na vymyslených kobercoch, kde ma nechcú pustiť, leziem kľúčovou dierkou. Listujem v papieroch nachystaných do zberu, hľadám múdrosti v odhodených veciach. Skáčem až na oblohu, odrážam sa zo zeme, ktorú dobre poznám. Nosím si so sebou zošit, äo ktorého si kreslím dni tak, ako si ich pamätám. Tak ako sa to najlepšie dá, keď má na to človek len obyčajnú ceruzu. Kreslím si ich s domami, do ktorých som vstúpil, s mačkami, ktoré mi prebiehali cez cestu. Pod každým obrázkom mám podpisy tých, na ktorých sa nezabúda. Rožky obrázkových stránok sú zamastené zabuánutou človečinou. Nie je to nič zložité. Stačí sa dívať na jednoduché veci jednoduchými očami. Alebo mať niekoho, kto ti pripomenie, že na každej ceste sa treba zastavovať, aby bola na konci naozaj pekná. Nikto ti nepovie, keáy máš stáť. Zastav sa, kde chceš, môžeš alebo musíš. Zastav sa hoci aj tam, kde som stál ja. Pozri sa na tie miesta svojimi očami, dotkni sa ich svojou rukou. A tú moju mi odtni, ak som ti škaredo klamal. Sú tolen náhodné začiatky, neisté konce a život medzi nimi. Ľudské cesty. Sme.sk