Antikrista CZ

V pořadí již čtvrtý česky vycházející román jedné z nejvýznamnějších současných francouzsky píšících autorek. Průbojná, obletovaná a všemi obdivovaná Krista se na fakultě začne přátelit s nenápadnou a osamocenou Blankou, která je zpočátku na vrcholu blaha.

Drama začíná v okamžiku, kdy se Krista začne zmocňovat světa Blanche, až ji z něj úplně vytlačí. Antikrista je dalším mistrovským průnikem Nothombové do psychologie jejích dospívajícíh postav. Rozhovor s autorkou Mnohých fascinuje a šokuje svojou originalitou, no ona tvrdí, že len opisuje realitu. Nadmieru usilovne, prakticky každý rok vydá nový román. Vychádzajú v mnohých svetových jazykoch vrátane slovenčiny. Belgická spisovateľka AMÉLIE NOTHOMB poskytla SME rozhovor počas knižného veľtrhu, ktorý sa konal v Paríži. Spomínate si na prvé interview? „Pamätám sa naň veľmi dobre. Bolo to v roku 1992, keď som vydala prvý román. Bola som unesená a celá som sa červenala. Rozhovor trval asi dve hodiny. Rozprávala som ako Cicero. Mala som pocit, že patrím do histórie. Išlo pritom iba o malý belgický časopis.“ Čo sa odvtedy zmenilo? „Teraz to vnímam ako dialóg s príjemnými neznámymi ľuďmi. Zažila som však rôzne rozhovory. Kedysi som pozývala novinárov domov, ale to už nikdy neurobím. Niektoré stretnutia ma šokovali.“ Nepríjemnosti zažívajú známi ľudia aj s posadnutými fanúšikmi. Niekedy sú výsledkom mŕtvi i zranení. Aký bol váš najhorší zážitok? „Takýto extrém som našťastie nezažila. Raz som však našla pred dverami nahého muža. Prišlo mi to smiešne. Momentálne ma znepokojujú listy istej nie úplne normálnej ženy, s ktorými som musela zájsť i na políciu.“ A čo veselé zážitky? „Takých je mnoho a stávajú sa každý deň. Sú nimi stretnutia s čitateľmi alebo čítanie ich listov.“ Listom sa venujete niekoľko hodín denne. „Dostávam ich veľa. Je to úžasné. Prichádzajú od rôznych ľudí. Viem, že by som sa im nemala toľko venovať, ale nedokážem to. Zaujíma ma ľudská bytosť. Aj nudní ľudia sú pre mňa svojím spôsobom fascinujúci.“ Čo vás v sedemnástich rokoch pri&shy,viedlo k písaniu? „Chcela som písať už skôr, ale necítila som sa byť oprávnená. V našej rodine bola literatúra posvätná. Čítala som veľkých autorov a nikdy mi nenapadlo, že by som mohla robiť to, čo oni. Keď som mala sedemnásť, odišla som od rodičov do Bruselu. Bolo to ťažké obdobie. Pociťovala som extrémnu samotu, moje telo bolo navyše zničené anorexiou. V tom čase som čítala Súmrak modiel od Friedricha Nietzscheho a Listy mladému básnikovi od Rainera Mariu Rilkeho. Nietzsche bol pre mňa elektrickým šokom, Rilke povolením k písaniu. Otázka totiž neznie či sa môžem porovnávať so Stendhalom alebo Dostojevským, ale či môžem bez písania žiť. Nemôžem!“ Ak ste spočiatku písali sama pre seba, prečo ste neskôr svoje knihy publikovali? „Na publikovanie som najprv nepomyslela, bála som sa odmietnutia a poníženia. Názor som zmenila v Japonsku, kde som ako 22–ročná zažila absolútnu degradáciu vo firme, pre ktorú som pracovala. Vtedy som si uvedomila, že horšie poníženie už zažiť nemôžem. Tak som sa rozhodla ponúknuť svoje romány vydavateľovi.“ Hrdinka románu V ohromení a strachu, ktorý o tejto skúsenosti hovorí, to berie s humorom. „Iba vďaka tomu, že som veci brala z komickej perspektívy, som prežila. Na&shy,pokon, niekedy to bolo aj celkom komické, hoci som i veľmi trpela.“ Nechceli ste podať výpoveď? „Nemohla som, tým by som u Japoncov absolútne stratila cenu. Chcela som si zachovať svoju česť.“ Potrebujete na písanie špeciálne podmienky? „Píšem väčšinou doma, na pohovke, s papierom na kolenách a perom v ruke. Začínam písať skoro ráno, okolo štvrtej. Hneď ako sa zobudím, vypijem jedným dúškom pol litra veľmi silného čierneho čaju na prázdny žalúdok, sadnem si na pohovku, píšem a som dokonale nabudená...“ Čo všetko o knihe viete, než ju začnete písať? „Niekedy nevi