Ztracené iluze

Stratené ilúzie sú považované za najslávnejší Balzacov román a strata ilúzií za najtypickejšiu tému francúzskej literatúry 19. storočia. V niečom je toto dielo nebezpečne živé aj dnes.

Svetu vládne všeobecná predajnosť a spisovatelia i literárny hrdinovia hľadajú východisko v umení a vede. Nie je tomu inak v prípade dvojice našich protagonistov - básnika Luciana Chardona a tlačiara Dávida Sécharda. Vytriezvenie z tejto poslednej a najsvätejšej ilúzie je však zákonite najbolestnejšie. Mechanizmy literárneho sveta sa pred nami odkrývajú postupne: v deji, v konkrétnych konfliktoch a rozčarovaniach hlavného hrdinu Luciana - tak ako sa vonku predávajú ženy, rovnako nezahalene sa prostituuje umenie v záujme politiky a komerčnosti. Honoré de Balzac je majster vo vytváraní a vykresľovaní charakterov. Neuchyľuje sa k povrchnému popisu, ale zamýšľa sa nad zmyslom a hnacími silami diania. Jeho postavy sú ako skutočné bytosti, sociálne podmienené, majú svoju minulosť, túžby a zámery, a každá má svoju úlohu. Dokonca aj zdanlivo okrajová postava môže kedykoľvek zasiahnuť rozhodujúcim spôsobom do deja. Každá z nich mladého Luciana buď myšlienkovo, alebo citovo. Na pozadí jeho osudov a prežitkov vznáša autor obvinenie proti zásadám, na ktorých spočíva súdobá spoločnosť, či už ide o mrzké praktiky, ktorým sa Lucian podriaďuje, alebo o špinavosti, ktorým sa nepodriaďuje a ktoré ho vedú do záhuby.