Cesty k realite Úvahy o zákonitosiach hmotnej a duchovnej skutočnosti okolo nás

Epistemologická pokora je otázkou základného životného postoja a je predpokladom správneho konania. Ľudia, ktorým je tento postoj vlastný, vedia, že múdrosť sa začína uvedomením si vlastnej nevedomosti.

David Brooks Esej Števa Markuša sa mi veľmi páči. Presahy vedy a viery – to je na Slovensku veľmi potrebná téma, ktorej sa málokto venuje. Nie sú to ľahké otázky a je náročné ich sprostredkovať bežnému čitateľovi. Autorovi sa to však darí a zaujímavo poukazuje na niektoré nové poznatky kvantovej mechaniky a na ich dopad aj na naše duchovné hľadanie. Dalibor Krupa, časticový fyzik Nová a výnimočná kniha na slovenskom trhu Cesty k realite pred nami otvára impozantný výhľad do zaujímavého sveta epistemológie. Ako keby práve ľudské poznanie s jeho možnosťami a limitmi bolo to, o čom treba vedieť a s čím máme múdro zachádzať ako slobodní a zodpovední ľudia. Štefan Markuš – opäť majstrovsky – brázdi hlboké vody oceánov filozofie a vedy s ľahkosťou jemu vlastnou a podľa spoľahlivého kompasu. Zložité myšlienkové konštrukty zároveň dokáže tlmočiť svojmu čitateľovi zrozumiteľne a pritom vedecky presne a korektne. Tibor Máhrik, teológ, filozof a kazateľ Putovanie na cestách poznávania fyzikálnej reality sveta opisujem najmä pomocou skúseností velikánov vedy. Cesty do duchovného sveta sú však vždy osobné a v nijakom prípade ich nechcem prezentovať agitačne. Skúsenosti z ciest k hmotnej realite nás však povzbudzujú aj na cestách k duchovnej realite. Tak ako veda ešte nedorazila do cieľa, ani pútnik kráčajúci krajinou spirituality sa nedokáže zbaviť neistoty, či ide dobrým smerom. Sme stále na ceste. Hľadáme, blúdime a dúfame, že raz dorazíme do cieľa. Chcem sa podeliť s vlastným objavovaním a najmä poctivo reflektovať vlastné tápania. Mojou snahou je zmysluplne odpovedat na tri otázky: O aké cesty ide? S čim sa počas putovania musíme zmieriť? Čo sa na cestách k realite môžeme naučiť? Pri hromadení skúseností všetkých pátračov reality som bol spočiatku v zajatí naivnej predstavy, že realita – fyzikálna ci duchovná – je uchopiteľná subjektívnymi zážitkami zainteresovaných. Zistil som však, že zážitky ludí zvádzajú a môžu sa stať príliš rýchlou skratkou k skutočnému poznaniu reality. Moja výchova v kresťanskej rodine, skúsenosti s totalitou, vysokoškolské štúdiá, čas zasvätený základnému výskumu, projekty realizované na zahraničných univerzitách, angažovanie sa v Slovenskom helsinskom výbore, cestovanie, skúsenosti v diplomacii aj intenzívny život praktizujúceho kresťana ešte nemusia byt zárukou, že človek kráča naozaj správnym smerom. O tom všetkom sa mienim podeliť a najmä upozorniť, že putovanie na ceste poznania celostnej reality fyzického sveta, nás samých a aj toho, čo nás presahuje, sa nikdy nekončí. Štefan Markuš