Vivian

New York 1954. Krátke vlasy, šaty so zaobleným golierom, prvé vrásky okolo očí, dvadsaťosemročná Vivian reagovala na inzerát v New York Herald Tribune.

Hľadali opatrovateľku. Ideálne miesto pre ňu. Rodiny ju vždy zaujímali. Rada vstupovala do ich sveta, stala sa diváčkou ich malých drám a pozorovateľkou hry, pantomímy života. Mladá matka z inzerátu je dokonale upravená. Za touto maskou však Vivian vidí prasklinu, nemé volanie o pomoc. Napokon, toto je jej práca: starať sa o ostatných. Rýchlo sa dohodnú. Nepotrebuje veľa: miestnosť na zhromažďovanie svojich vecí a mesto ako New York, kde môžete pozorovať život na ulici, skúmať zovretie rúk, hnevlivé gesto, nehu v pohľade, neznesiteľnú pominuteľnosť každého okamihu. A zároveň byť neviditeľná, sama na otvorenommori veľkomesta s kočíkom alebo pobehujúcim dieťaťom. Skúmať iných a dávať si pozor, aby sa jej nedotkli, chrániť sa pred spomienkami na rany z detstva. Sama v pridelenej izbe Vivian roztiahne záclony a zahľadí sa na tienistý dvor v zapadajúcom slnku, vyberie fotoaparát a hľadá správny uhol, v ktorom by zachytila vlastný odraz. Vďaka tomu si Vivian Maierová nachádza svoje miesto na svete: zviera fotoaparát a kradne okamihy, miesta a príbehy.