Papierové mestá (tvrdá väzba)

Margo Rothová-Spiegelmanová. Jej bláznivé dobrodružstvá sa zakaždým prehnali školou ako letná búrka: na gitare ju naučil hrať nejaký starký v polorozpadnutom dome v mississippskom Hot Coffee.

Tri dni kočovala s cirkusantmi, lebo ich presvedčila, že by z nej mohla byť artistka. Na koncert The Mallionaires v St. Louis sa dostala tak, že sa vydávala za basgitaristovu frajerku, a keď ten s ňou naozaj chcel chodiť, poslala ho kadeľahšie. Jej najneuveriteľnejšie príhody sa vždy ukázali ako skutočné! Tak do tejto dobrodružnej duše sa beznádejne zamiloval Quentin-Kvéčko Jacobsen, trochu zakríknutý chlapec z dobrej rodiny. Keď mu pojašená maturantka jednej noci vlezie do izby prezlečená za nindžu a odhodlaná vykonať jedenásť bodov neľútostnej pomsty nevernému frajerovi a bývalým kamarátom, Kvéčko neodmietne. To, čo povystrájajú, Quentina rovnako nadchne ako vyľaká. Lenže na druhý deň je Margo preč a zanechá po sebe len indície určené práve jemu. Vydáva sa teda na cestu plnú odbočiek, a čím bližšie je k cieľu, tým lepšie spoznáva skutočnú tvár priateľky – a možno aj svoju vlastnú. Z anglického originálu Paper Towns(Dutton Books, a member of Penguin Group, New York 2008) preložil Milan Kopecký. Ukážka z textu: S čelom opretým o sklo pozrela na mňa a usmiala sa. „Mám pre teba malý tip: pristane ti to, keď si veríš. A naopak.“ Kým som sa zmohol na odpoveď, opäť sa zahľadela von a spustila: „Poviem ti, čo na tom nie je pekné. Odtiaľto síce nevidieť hrdzu ani popraskanú farbu ani nič také, ale máš mesto pred sebou také, aké je. Iba naoko. Aj plast je oproti nemu ako kameň. Je z papiera. Papierové mesto. Veď sa naň pozri, Kvéčko, na všetky tie slepé uličky, cesty vracajúce sa na začiatok, na domy postavené, len aby raz mohli spadnúť. V papierových domoch bývajú papieroví ľudia a kúria si budúcnosťou, aby im bolo teplo. Papierové deti popíjajú pivo, ktoré im kúpil bezdomovec v papierovej večierke. Každý sa ide zblázniť, len aby vlastnil čo najviac vecí. A všetky sú tenké a slabé ako papier. Tak ako ľudia. Som na svete osemnásť rokov a nespoznala som ani jediného človeka, ktorému by záležalo na niečom dôležitom.“ „Pokúsim sa nebrať to osobne,“ poznamenal som. Obaja sme hľadeli do atramentovej diaľky slepých uličiek a rozľahlých rodinných pozemkov. Dotýkali sme sa plecami aj chrbtami rúk, a hoci som na Margo nepozeral, opierať sa o sklo mi pripadalo ako opierať sa o ňu.