Fraktál 2/2019

Tento úvodník píšem v čase, keď sa na Slovensku rozbehli majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, a zopár dní po tom, čo sme opäť raz oslávili víťazstvo nad fašizmom a nacizmom v druhej svetovej vojne, a takmer súčasne si vypočuli rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci podania na zákaz činnosti Ľudovej strany Naše Slovensko. Tá sa môže na Slovensku ďalej rozťahovať a balamutiť hlavy všetkým, ktorí sa nechcú vzdelávať a informovať, lebo si vystačia s infiltráciou a ideologickými floskulami.

Stáva sa u nás takmer pravidlom, že hlučnejšia reč zaváži, vyhrotenejší argument padne do úrodnej pôdy, šarlatánstvo či účelová lož vyvolajú vlnu záujmu i súhlasné prikyvovanie – stačí, že sú podané bez zaváhania, s príslovečne drzým pohľadom priamo do očí. Starodávna múdrosť „dôveruj, ale preveruj“ nepatrí do výbavy dnešnej mládeže, no ani dôchodcov či mnohých ďalších voličov, vystrašených neoliberalizmom na postupe; postačuje spravodlivé rozhorčenie nad stavom vecí verejných a „dúchanie do pahrieb“, či ešte lepšie – plamene šľahajúce od úst. Pre príliš veľkú časť ľudí má pravdu ten, kto sa do nášho košiara (deklaratívne) naváža celou svojou potetovanou hruďou – prípadne hruďou povlečenou tým najfajnovejším organtínom – ochraňujúc záujmy slovenského ľudu pospolitého. Zatiaľ čo ten, kto sa nehodlá zmieriť so stavom vecí verejných a inteligentným spôsobom poukazuje na systémové problémy a riešenia, nevyhnutnú postupnosť krokov vedúcich k náprave či potrebu spoločenského konsenzu v rozhodujúcich otázkach, ostáva často nevypočutý aj medzi sebe rovnými. Nezaujal, nepresvedčil, nezabavil, nepochodil. Pretože na Slovensku stále platí ono príslovečné: Všetko alebo nič. Mihom alebo nikdy. Tu alebo nikde. O sporných veciach nediskutujeme a jednotlivcom, upozorňujúcim na zložitosť problémov, spoločenskej reality ako fenoménu, ktorého koniec nedovidíš, radi vyfúkneme vietor z plachát prvoplánovými heslami. Alebo nastavením pravidiel akademickej (prepytujem) prevádzky. A pritom všetci kdesi v podvedomí vieme: principiálne nie je to isté ako radikálne; transparentne nie je to isté ako natvrdo; odhodlane nie je to isté ako bezostyšne; spoľahlivo nie je to isté ako alibisticky; poučene nie je to isté ako zaťažene… no a demokraticky nie je to isté ako útokom. Útokom sa nerieši nič, iba ak prevzatie moci v spustošenej krajine. Obávam sa však, že v budúcnosti už môže predstavovať veľký problém práve tá skutočnosť, že rozlišujúce kritériá a „škálovanie“ nám čoraz väčšmi unikajú, uchádzajú spod kontroly. Vo verejnom diskurze už takmer nediferencujeme a nekontextualizujeme (česť výnimkám!). My s týmito postupmi najčastejšie už len koketujeme, zahrávajúc sa tak neprípustne najmä so sebou samými. Čo znamená okrem iného aj to, že tí, ktorí dnes – a podľa mňa právom – kritizujú skĺznutie západnej civilizácie k ekonomickej totalite, pravdaže pod diktátom kapitálu, sa v širšom povedomí, ale aj v povedomí mnohých predstaviteľov tzv. piatej kolóny či niektorých mienkotvorných intelektuálov dostávajú do falošného – pre spoločnosť azda aj pohodlného! – zákrytu s tými, ktorí vidia „nápravu neuspokojivého stavu demokracie“ v zavedení čiernej totality aj s jej imperatívom bezpodmienečného poriadku. Alebo s tými, ktorých zdoláva iný resentiment: čoraz väčšmi sa obzerajú za červenou totalitou aj s jej sociálnym programom pre pracujúce masy – nuž áno, neodškriepiteľne existoval! Smutnou a spoločnou výsadou obidvoch totalít však ostáva skutočnosť známa už z minulosti: za obidvomi ostávajú (aj – iba) obete. Fašizmus nehľadá (spoločné) riešenia pre všetkých, napríklad vyvažovaním prirodzených rozdielov medzi rôznorodými. Naopak – iných a inakších vylučuje zo (svojej) hry, ktorú sa usiluje vnútiť (ne)kritickej väčšine, a tak ju – a spolu s ňou aj celú hru – ovládnuť… v zápase na život a na smrť. Je to hra obludná vo svojej naprogramovanosti aj iracionalite. A ani zďaleka to nie je celá pravda o fašizme… Komunizmus síce ideologicky stojí na rovnostárskom princípe a bratstve (sú)druhov, v realite však vytvára veľké rozdiely medzi rovnými a „rovnejšími“, ba celými veľkými skupinami obyvateľstva (ako historicky nezmieriteľnými spoločenskými triedami). Zakladá pritom plodné podmienky aj na hierarchizovanie a korupciu jedinej vládnucej štátostrany – až po bratovražedné víťazstvá nad „vnútorným“ či „vonkajším nepriateľom“ a nedotknuteľnosť najmocnejších. Ani o komunizme to však zďaleka nie je celá pravda… A čo kapitalizmus a liberálna spoločnosť? Kam sme sa dostali za tých tridsať rokov po Novembri 1989 (napríklad v kultúre a vzdelávaní)? A kam sa dostali tie rozvinuté krajiny, ktoré sa k svojmu buržoáznemu pôvodu hrdo hlásia už niekoľko storočí?! Posunuli sme sa azda zmysluplne ďalej v celom tom mocenskom súkolesí nášho sveta, alebo sme len dilemy ľudského rodu ďalej vyostrili a modrú planétu vystavili ešte väčšiemu ohrozeniu? Budeme sa sami pred sebou vyhovárať na vonkajšie okolnosti a rozhodujúce (historické) vplyvy – ako to robia advokáti fašizmu? Alebo sa budeme odvolávať na vnútorné zlyhania a nešťastné (ideologické) odchýlky či pochybenia v praxi – ako radi zdôrazňujú advokáti komunizmu? Alebo si – a to je ďalšia možnosť – nájdeme vlastnú cestu, ako z tohto začarovaného kola von? Čo všetko ešte potrebujeme zakúsiť na vlastnej koži, aby sme sa poučili a našli správny kľúč do správnych dverí? A koľko sploštených negramotných (polo)právd si ešte musí ustlať v našej hlave, kým sa znova postavíme na nohy a pochopíme, že nič nie je iba čierno-biele a za všetko si môžeme sami?! Pravda je, zdá sa, iba vtedy pravdou, ak má svoju všednú tvár. Svoje zakotvenie v každodennom živote ľudí, svoju vtelenú podobu. Dostať pravdu a ďalšie základné hodnoty do spoločenského obehu i jednotlivcom pod kožu je možné len s prispením kultúry (kultúry myslenia, vnímania, správania, vzťahov…) a jej poznatkových, významových alebo hodnotových škál. Inak sme ľahkou obeťou mocných a netvoríme ich kritickú protiváhu. Je azda toto dôvod, prečo súčasné politické a ekonomické elity kultúre a vede, najmä tej spoločenskej a humanitnej, prisúdili úlohu Popolušky? Mali by sme byť, a najmä naši politickí mandatári, pozornejší na tých, ktorí sa z vlastnej vôle nepohybujú na výslní, ani v tieni moci; ľudská spoločnosť ako večné a často krvavé politikum ich záujmy nereprezentuje. Mohli by sme byť, a najmä ľudia v rozhodujúcich pozíciách, ústretovejší k tým, ktorí skúmanie, modelovanie, stvárňovanie či interpretovanie (dejín) spoločnosti, kultúry i ľudských záležitostí spojili so svojím profesionálnym životom. Nezaslepuje ich zisk ani sláva. No to, čo omračuje a kráti dych nás všetkých, je ľahostajnosť, s akou dnes spoločnosť nakladá s vlastným potenciálom, s hlasom i postavením učencov a tvorcov – ako tých najnezištnejších, a možno aj najzasvätenejších (spolu)občanov. Pritom už dávno vieme: cesta, ktorá nevedie cez labyrinty poznania či tobogany (nesankcionovanej) skúsenosti, pretože chce byť priamočiara a úderná, je len slepá hypotetická úsečka vývoja; asi ako stopa po ostrí korčule na umelom bratislavskom ľade. Číslo, ktoré máte v rukách, s povedaným úzko súvisí. Okrem iných materiálov ho profilujú tri väčšie bloky – a dôležité témy. V rubrike TÉMA sme sa rozhodli venovať pozornosť výskumu literatúry na našej akademickej pôde. Predstavenie piatich rôznorodých projektov sme však zároveň zarámovali do úvah a myšlienok o situácii spoločenských a humanitných vied u nás (i vo svete), resp. o systémových súvislostiach a trendoch, ktoré ohrozujú ich vlastnú podstatu: radosť z poznávania a inovatívnosť prístupov. K tomuto významovému úbežníku i výstražnému mementu nakoniec implicitne smerujú aj ďalšie rubriky zameriavajúce sa na myslenie o literatúre a kritickú reflexiu. Druhý väčší blok prináša rubrika v ZÁBERE; predstavujeme v nej literárny projekt Medziriadky na prahu jeho decénia, plus (práce) „medziriadkarov“, víťazov ostatného ročníka (2018). Rubrika ZAČIATKY dokazuje, že sami túto oblasť verejného pôsobenia nepodceňujeme, skôr naopak. Tretí obsažný segment v skladbe čísla predstavuje nová rubrika BONUS a naša PRÍLOHA s čítaním na leto. BONUS sme ohlasovali už v predchádzajúcom čísle, až teraz sa nám podarilo vyriešiť všetky autorské práva. PRÍLOHU si vynútila bohatá úroda vašich príspevkov, ktorým, ak pridlho stoja u nás v redakcii, začne vyrážať pichľavé strnisko. A tak sme si ich dovolili vypraviť do sveta v jednom spoločnom člne. Je to zaujímavá plavba – a užitočné porovnanie, až kam všade dnešná próza na Slovensku dosahuje. Nech sa vám dobre číta! A nezabúdajte pri tom, že časopis, aby pretrval, potrebuje aj svojich predplatiteľov; tešíme sa na vás.