Neviditeľné dejiny dokumentaristov

Autor v netradičných profiloch predstavuje Vlada Kubenku, Pavla Sýkoru, Pavla Branka, Ilju Zeljenku, Jozefa Jablonického, Alexandra Strelingera, Marcelu Plítkovú-Jurovskú, Otakara Krivánka a Štefana Kamenického. Z úvodu autora: V tejto chvíli som jeden z mála priamych svedkov diania v slovenskom dokumente na konci päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Počas dramaturgického pôsobenia v spravodajskom (1959 - 1961) a v dokumentárnom (1963 - 1971) filme som spolupracoval s mnohými dramaturgmi, režisérmi, kameramanmi a strihačmi na celom rade scenárov, šotov, filmov. Okrajovo sa dotýkam aj neskorších rokov, v ktorých sa príbehy mojich protagonistov rozvíjali, komplikovali alebo uzatvárali. Neraz sa k tým spomienkam vraciam a vnímam ich v kontexte celkovej situácie v spoločnosti. Vybavujú sa mi mnohé spojenia s časom, v ktorom sme žili, so spoločenskou a politickou klímou, ktorej sme boli účastníkmi a priamymi aktérmi. V popredí budú moje najosobnejšie zážitky a poznatky zo spolupráce s majstrami slovenskej dokumentárnej tvorby, slovom, rekapitulácia stretnutí s predstaviteľmi živej a nasledovaniahodnej vetvy domáceho kinematografického snaženia. Mottom rozprávania je úvaha Jonasa Mekasa o „neviditeľných dejinách" kinematografie, čiže príbeh o tom, ako sa priatelia stretali, rozprávali, polemizovali, tešili i trápili, málokedy na očiach verejnosti či kritike, ďaleko od svetiel reflektorov". Ale, ako to býva, „veľké" dejiny vrhali aj sem svoje dlhé tiene...