Pes v mytológii, náboženstve a folklóre staroveku a stredoveku

Autor Mgr. Peter Bystrický, PhD.

(1976) vyštudoval odbor latinčina – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je vedeckým pracovníkom Oddelenia najstarších dejín Historického ústavu SAV. Venuje sa najmä obdobiu neskorej antiky a sťahovania národov, včasnostredovekým dejinám Slovenska a mytológii. Z úvodu autora: Najskôr sa budeme venovať psom v antickom Grécku, pretože grécka mytológia je nám najbližšia. Postupne prejdeme cez Rím, Keltov a Germánov. Odtiaľ sa presunieme do ešte starších civilizácií, do Egypta, Mezopotámie a Malej Ázie. Pozrieme sa aj na nie práve nejlepšie postavenie psa, dokonca ž odpor a nepriateľstvo, ktoré sa vyvinulo v monoteistických náboženstvách Blízkeho východu. Hoci aj židia a moslimovia si cenili psa pre jeho užitočnosť a ďalšie prednosti, nechovali ho ako domáceho maznáčika. Tento odmeraný vzťah k psovi sa prejavil aj v ranom kresťanstve, neskôr v ňom však prevážili pohanské európske tradície a pes zostal neoddeliteľnou súčasťou života stredovekého človeka. Naopak, v starovekej Perzii zoroastriáni psa uctievali a bol hneď druhým tvorom po človeku. Opustíme však Perziu a Indiu a pôjdeme ešte ďalej, na Sibír, ďaleký východ a do Ameriky. Dozvieme sa aj to, ako sa pes dostal medzi súhvezdia, prečo Gréci a Rimania nenávideli Psiu hviezdu, prečo si psyc oňuchávajú zadky, prečo majú studené ňufáky alebo prečo sa neznesú s mačkami. Téma však rozhodne nie je vyčerpaná, obzvlášť nie k európskemu stredoveku, na ktorý sa chcem zamerať viac v samostatnej knihe. Trojicu by mala uzavrieť kniha o vlkoch, vlčích ľuďoch a vlkolakoch.