Kinematografia mozgu

Tvorba Alaina Resnaisa vystupuje v rámci francúzskej povojnovej kinematografii do popredia ako fascinujúci monolit, ohromujúci tok obrazov, myšlienok a emócií rozprestierajúci sa na ploche presahujúcej sedem (!) dekád. V počiatkoch jeho filmárskej dráhy sa striedajú rôzne profesie – pôsobí nielen ako režisér vlastných filmov, ale aj ako asistent réžie či strihač na filmoch iných tvorcov. Čítať ďalej ↓

V polovici minulého storočia na seba Resnais upriamil pozornosť stredometrážnym dokumentom Noc a hmla o hrôzach koncentračných táborov. V roku 1959 prišiel prielom v podobe filmu Hirošima, moja láska. Film nebol zaradený do oficiálnej súťaže na festivale v Cannes no napriek tomu získal cenu FIPRESCI. Výjav milostného romániku francúzskej herečky a japonského architekta v meste poznačenom výbuchom atómovej bomby sa stal predvojom Resnaisovho experimentovania s rozprávaním príbehov prostredníctvom filmového média. Pod scenár Hirošimy sa podpísala Marguerite Duras, jedna z čelných predstaviteliek tzv. nového románu. Resnais aj v nasledujúcich dekádach spolupracuje na svojich filmoch so spisovateľmi (na Vlani v Marienbade s Alainom Robbe-Grilletom, na Muriel alebo čas návratu s Jeanom Cayrolom, s ktorým spolupracoval už aj na filme Noc a hmla, na Vojna sa skončila s Jorgem Semprunom, atď.). Jeho filmy majú vďaka tomu solídny literárny základ, Resnais napríklad od autorov zvykne vyžadovať kompletné biografie postáv, teda vrátane toho, čo v ich životoch predchádzalo a nasledovalo udalostiam priamo zobrazeným vo filmoch. Svojským príspevkom k žánru sci-fi je film Milujem ťa, milujem ťa z (revolučného) roku 1968. Resnais sa k dnešnému dňu nikdy nevrátil k tomuto žánru v takej čistej podobe, hoci jeho ponímanie sci-fi je mimoriadne špecifické. Hoci býva práve tomuto filmu venovaná menšia miera pozornosti ako Hirošime či Marienbadu, ide o jeden z vrcholov Resnaisovej tvorby (ak sa vôbec o niečom takom dá v prípade tvorcu s natoľko vyrovnanou filmografiou hovoriť). Nateraz posledný prírastok k režisérovmu dielu nesie symptomatický názov Ešte ste nič nevideli.