Igor Ondruš. Digitus Médius

Igor Ondruš zobrazuje svet taký, ako ho vidí. Komentujúcho svojím vlastným spôsobom – spôsobom v kontexte slovenskej maľby doteraz neznámym, surovým, naturálnym, a najmä svojským.

Už počas štúdia ho jeho pedagóg Vladimír Popovič nabádal, aby sa venoval témam s vlastnými zážitkami a uprednostnil ich pred spoločenskými či politickými. Túto radu však počúvol len čiastočne. Hoci vlastné zážitky v jeho tvorbe dominujú, paralelne sa venuje aj iným témam. Vlastné zážitky a vzťahy sú motívom obrazov zo série O dievčatách, ako aj viacerých ďalších diel. Na chodbe gymnázia s typicky zelenými stenami v diele Prvé poschodie vľavo hore (2006) zobrazuje seba a svoju priateľku Janu v intímnej situácii. Na obraze Panenka Jana (2011) ju zasa stvárňuje ako nadpozemský objekt hodný zbožňovania. Spomienkou na ňu je aj obraz Jana (2011), zvláštne prehnuté torzo dievčaťa s kusmi odevu, ktoré majú pre autora až fetišistický význam. Eva-nie (2006) je obraz namaľovaný podľa priateľky Evy ako vyjadrenie nespokojnosti s jej životným štýlom, so zbytočne premárneným talentom. Často sa inšpiruje motívmi krásnych žien z rôznych časopisov, ikonickými modelkami alebo herečkami, svetom bulváru i komiksu, kde pre žiaru reflektorov netreba vedieť a cítiť príliš veľa. Na rozdiel od obrazov s tematikou vlastných vzťahov, kde môžeme povedať, že je až kruto sebaironický, vonkajší pozlátkový svet ho nabáda k evidentnému sarkazmu. Ako príklad môžeme uviesť obraz Hviezda večera (2011), na ktorom sa s mierne pohŕdavým výrazom v tvári predvádza Jessica Simpson. Motívom Panny losangelskej (2011) jenajznámejšia fotografia Pamely Anderson s vysvieteným Los Angeles v pozadí, ktorá je tu zobrazená ako symbol toho „najkrajšieho, najlepšieho a najžiadostivejšieho“ objektu. V Terapii (2006) je námetom modelka Andrea Verešová zobrazená ako sestrička v psychiatrickom ústave na prechádzke s mužmi, ktorí sa potrebujú liečiť. Mnohé jeho obrazy sú plné erotických motívov, vyhrotených erotických vzťahov a nenaplnených očakávaní. V diele Podvedomé otázky (2011) sa zaoberá prvou podvedomou a nevyslovenou otázkou pri stretnutí muža a ženy, kde sa autor odvoláva na psychológov, podľa ktorých muža najviac zaujíma, koľko má žena rokov, a ženu, koľko muž zarába. Na obraze s.r.o. (2011) vidíme ženu na pláži, ktorú obťažujú muži. Motív prasaťa bežiaceho ku skupine je vyjadrením radosti z tejto situácie, had predstavuje falický symbol, vo vzduchu namiesto vtákov lietajú penisy. Igor Ondruš sa venuje aj politickým a spoločenským témam, často s jemu vlastnou iróniou. Sem patria diela ako Európska... (2001), Všetky cesty vedú do... (2009), Oslobodenie Bratislavy (2011),či Krajina idiotov(2011). Autor využíva rôzne spôsoby maľby, prechádza od zámerne naivizujúceho tvaroslovia (napr. Inteligent, Reč tela, Vitajte atď.) cez realistické zobrazenia krajiny v štýle 19. storočia (napr. Bezdomovci, X+Y) až po hyperrealistický výraz (napr. Také normálne detičky, Skupinka, Krajina neobmedzených možností, Vrchol hospodárskej recesie, Kamošky, Vitaj v džungli, Panna losangelská atď).Fascinujú ho však napríklad aj pompejské maľby, ktorých štruktúru evokuje rôznymi úpravami (obraz Horror vacui). Ojedinele v jeho tvorbe nachádzame aj koláže, ako napríklad Aj lov jú alebo Poďte k ockovi.