Severské mýty

Zemitá poézia Oľgy Gluštíkovej nerozlišuje medzi krásnym a škaredým, vysokým a nízkym. Odkrýva korene drsného oravského regiónu, zapustené do jeho obyvateľov po celé generácie. Čítať ďalej ↓

Súčasne poukazuje na symbiózu medzi človekom a krajinou, pri ktorej je existencia jedného organizmu podmienená bytím toho druhého. Krajina v Gluštíkovej básňach je totiž len zdanlivo anorganická: pulzuje, preniká, odovzdáva sa, prijíma i berie. Stáva sa predĺžením tela tak, ako sa telo stáva prirodzeným pokračovaním krajiny. Prestupovanie jedného druhým neraz pripomína obrad, rituál, pri ktorom telo zapĺňa medzery v hline, nechá zo seba vystúpiť drobné živočíchy a vracia ich tam, odkiaľ prišli. Hlina uzemňuje telo, ktoré súčasne upevňuje hlinu. Vzájomná závislosť sa pritom neriadi princípom moci, potreby ovládnutia jedného druhým, ale elementárnou potrebou byť. Jestvovanie, prežitie je neustále sprevádzané obraznými i doslovnými zosuvmi pôdy, priehlbinami v zemi a zároveň spomienkami na predkov, zosnulých blízkych i známych, ktorí často neumreli prirodzenou smrťou (telo nájdené vedľa cesty, telo v zákopoch, zmrznuté, zavalené, ležiace telo v útrobách oravskej krajiny). Gluštíkovej básne sú vynikajúcim príkladom toho, že mágiu nemusíme hľadať len na horách a nížinách Škandinávskeho polostrova. Rovnako pulzujúca, divoká, tajomná a starobylá môže byť aj zem na severozápade Slovenska. (Lenka Šafranová)