Konec starých časů

Jedným z Vančurových umelecky najdokonalejších diel je román Konec starých časů. Ide o pásmo voľne prepojených epizodických príhod naplnených nezbedným humorom a ostrou iróniou, ktorého posolstvo je dodnes aktuálne.

Vančura v ňom odkrýva obecné spoločensko-politické problémy a prostredníctvom hlavnej postavy kniežaťa Alexeja Megalrogova – novodobej inkarnácie baróna Prášila – nastavuje zrkadlo všetkým plebejským zbohatlíkom, ale nielen im, aj nám a samému sebe. Je kritikou slabostí nášho moderného spôsobu života, jeho malichernosti, lipnutí na falošných istotách a materiálnych pôžitkoch. Stáť na kraji lesa,keď veje silný vietor, pretĺkať sa dubinami, schnúť, mrznúť, blúdiť, hladovať, mať nádej a dôverovať svetu, to je heslo kniežaťa Alexeja. Milan Kundera vo svojom Umení románu (L´art du roman, 1986) opisuje Megalrogova ako jednu z najvirtuóznejších postáv českej literatúry a dodáva: „Je inváziou komediantskej veľkosti do sveta úprimnej malosti.“ Sám autor o ňom prostredníctvom rozprávača, knihovníka Speryho, hovorí: Pustite k vode všetky zlyhávajúce pravidlá a predstavte si knieža Alexeja takého, aký bol: Vznešený drzý tlčhuba, a predsa nikoho nezradí, výsmešný a zhovievavý, nestály a verný, klamár hovoriaci pravdu, remeselný dlžník, vydierač, kurevník, podvodník a súčasne vznešený pán, knieža, o ktorom sa v našej dobe nikomu ani nesníva...