Tlejúce slnko

Tlejúce slnko je životopisný príbeh maliara Miloša Alexandra Bazovského (1899 – 1968). Turiansky rodák po štúdiách na Akadémii výtvarných umení v Prahe sa ako dvadsaťpäť-ročný vrátil na Slovensko. Čoskoro sa usadil v Martine, odkiaľ podnikal časté cesty po Turci, ako doma sa cítil na Orave, na Horehroní, bytostný vzťah mal ku krajine a k ľuďom pod Poľanou. Čítať ďalej ↓

V sídelnom meste Matice slovenskej aktívne prežil medzivojnové roky a v totalitných päťdesiatych rokoch musel znášať veľké príkorie. Táto nežičlivosť vyvrcholila vyhnaním z jeho ateliéru, a tak sa utiahol so svojou manželkou na Liptov, kde mal ďalšie významné inšpiračné zázemie. Tam jeho tvorivosť vyvrcholila a začala smerovať, žiaľ, k definitívnemu ukončeniu jeho tvorby. V poslednom desaťročí svojho života už nemaľoval. Usadil sa v Trenčíne, kde je po ňom pomenovaná verejná galéria. Bazovský – popri Martinovi Benkovi, Zoltánovi Palugyayovi, Jankovi Alexym, Kolomanovi Sokolovi, Ľudovítovi Fullovi a ďalších umelcoch – sa natrvalo zaradil medzi zakladateľov národnej výtvarnej moderny. Rozhľadený v európskych maliarskych trendoch 19. a 20. storočia originálne stvárňoval slovenskú realitu citlivými vnemami, poetizujúco, vnútorne monumentalizujúco i s úsmevným nadhľadom. Nad jeho grafikami žánrovo vyniká výstižná kresliarska skratka – niekoľkými čiarami, uvoľneným tónovaním, zvýraznením charakteristických objektov v krajine dosahuje obrazovú celistvosť. Krajinu s obľubou maľoval gvašovou technikou – podstatne vážnejšie výsledky dosahoval olejomaľbou. Kritika ho radila medzi najlepších koloristov, expresívnu silu svojho maliarskeho výrazu umocňoval nadčasovými motívmi zo slovenského, predovšetkým vidieckeho, života uprostred horskej krajiny.