Na krásnom modrom Dunaji

Krajinná fotografia v tvorbe Martina Marenčina je ako výrečné mlčanie. Pohľadom cez objektív fotoaparátu na okolie svojho rodiska nám podáva hlboko intímny, no zároveň znepokojivý príbeh o vzťahu súčasnej civilizácie a prírody. Čítať ďalej ↓

Ľudoprázdne obrazy podčiarkujú anonymnosť pôvodcov, stávajú sa dokladom sociálnej reality našich čias a svedectvom o spoločnosti. Martinovu pozornosť priťahuje to, čo bežne nevnímame, alebo skôr pred čím zámerne zatvárame oči. Nachádza básnivosť v náhodných kompozíciách a inštaláciách, ktoré vznikajú ako vedľajší produkt mimovoľnej, ale bezohľadnej ľudskej činnosti. Tam, kde iní vidia environmentálnu záťaž a bežný odpad, on objavuje znepokojivo pravdivú estetickosť. Dospieva tak k vizuálnemu paradoxu – fotograficky zachytáva vplyv aktivít človeka na reálne prostredie, kde sa stretáva nemilosrdná civilizačná stopa s nezmarnou silou univerza.
Predkladaný súbor fotografií je autorovým výberom creme de la creme a súčasne časozberným miestopisom. Mnohé zábery pôsobia ako záznamy konceptuálnych performancií. Dopĺňajú ich portréty piatich osobností z oblasti výtvarného života, ktoré Martin stretol v meste na brehoch Dunaja a ktoré nám svojsky približuje cez ich príznačné, charakteristické motívy.
Keď sa ma zahraniční návštevníci pýtajú, či vybetónované a zmenšené historické jadro bratislavského Starého Mesta je dôsledkom vojny, zavrtím hlavou: „Nie, je to dielo našich normalizačných architektov.“ Fotografická tvorba Martina Marenčina je hľadaním stôp a kultúrnou antropológiou zároveň. Darí sa mu nachádzať odtlačky minulých udalostí a rovnako korene mnohých dnešných prejavov. Predstavené tiché snímky síce nezachytávajú človeka, intenzívne však cítime jeho prítomnosť. Ako archeológ nám sprostredkúva to, čo sa stratilo, zmizlo či zaniklo, a to, čo po nás ostáva.

Martin patrí k autorom, ktorých utváralo silné rodinné kultúrne zázemie, ale aj sústavné vzdelávanie a hlboký záujem o spoločenské témy. Ako syn surrealistu, básnika, patafyzika a výtvarníka Alberta Marenčina vnáša do svojich diel napätie medzi danosťami a absurdnosťami každodennosti. Práca zvukára v Slovenskom rozhlase ho zase naučila uctievať ticho. Nezanedbateľný vplyv naňho malo aj dlhodobé dokumentovanie slovenskej výtvarnej scény. Námety hľadá a nachádza na svojich cyklistických trasách a potulkách.
Jeho fotografie sa vyznačujú jemnou zádumčivosťou a hĺbaním nad prostredím, ktoré nás obklopuje. Nad tým, v akom stave ho zanecháme. Výstava a sprievodná kniha sa tak stávajú naliehavou výpoveďou o spoločnosti, ktorá myslí iba na prítomnosť. Hoci sú fotografické obrazy ľudoprázdne, Martin Marenčin nám cez ne umožňuje vidieť aj to, čo tak často prehliadame: našu vlastnú podobizeň. Miro Procházka