„Mám rád prenikanie do iných svetov. Cesty do neznáma, kedy človek stojí niekde uprostred medzi otázkou a odpoveďou a má pocit, že riešenie nie je v jeho rukách,“ hovorí Alan Hyža. Práve tak pristupoval aj k Dunaju, na ktorý sa od detstva pozerá takmer každý deň. Od prameňa po ústie počas piatich rokov odhaľoval jeho menej viditeľné vrstvy a vzájomné pôsobenie prostredia a ľudí – reťazec neurčitých a často nepatrných prepojení.
Pre autora pritom rieka nie je iba vodným tokom. „Rieka – na rozdiel od vody, má pamäť, minulosť, dejiny. Spája, ale môže byť aj hranicou.“ Dunaj tak v knihe nadobúda širší význam. Môže oddeľovať dva svety, ale zároveň ich spájať; byť hranicou medzi pamäťou a zabudnutím, známym a neznámym, materiálnym svetom a tým, čo sa dá skôr cítiť než vidieť. Práca na knihe bola preto aj osobným hľadaním. „Moja práca miestami viac ako fotografiu pripomínala spirituálne cvičenie s hľadaním vlastného ja; snahu o zachytenie tajomného okamihu medzi predtým a potom.“ Výsledkom nie je obraz Dunaja ako jedného konkrétneho miesta, ale autorská interpretácia rieky a sveta, ktorý sa okolo nej neustále mení.