Krv svätého Januária

Život chudobných obyvateľov Posillipa – rybárov, obuvníkov, stánkových predavačov – sa do istej miery mení koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, keď tam prichádzajú emigranti z východnej Európy. Všetci sú zaujatí istým tajomným starším párom, „učeným pánom“ a jeho spoločníčkou. Čítať ďalej ↓

Naokolo sa rýchlo roznesie správa, že tento cudzinec chce spasiť svet. Chudobní Taliani, ktorých na jednej stane pokúšajú komunisti, na druhej cirkev, sa s veľkou nádejou obracajú na „učeného pána“, lebo sú presvedčení, že vykonáva zázrak a zariadi, aby mali lepší život... Význam maďarského spisovateľa, košického rodáka Sándora Máraiho (1900-1989) už dávno prerástol hranice maďarskej literatúry. Dnes sa jeho diela už bežne prekladajú do veľkých svetových jazykov a v západnej Európe sa predávajú v státisícových nákladoch. Hlboké sklamanie zo spoločenského vývoja vo východnejEurópe po druhej svetovej vojne a presvedčenie, že v „násilníckych režimoch“ nastane okamih, keď „robotník ducha“ už „faktom svojej prítomnosti odobruje násilie“, rozhodli, že Márai v roku 1948 definitívne opustil Maďarsko. Tým však na dlhé štyri desaťročia zmizol aj z maďarskej literatúry. Po krátkom pobyte v západnej Európe (Švajčiarsko, Taliansko) sa usadil v USA. Písal po maďarsky, maďarčinu považoval za jediný vlastný priestor. Po smrti bratov, manželky, s ktorou žil od roku 1923, aj adoptívneho syna Márai svoj život v emigrácii dobrovoľne ukončil vo februári 1989.