Filozofické poradenstvo/kritika

Práca sa zaoberá problematikou filozofického poradenstva, pomáhajúcej profesie, ktorá nadväzuje na antické poňatie filozofie ako praktického nástroja určeného na zaobchádzanie s ľudským utrpením a kultiváciu našej mysle, respektíve správania. Filozofickí poradcovia tvrdia, že filozofia disponuje terapeutickým potenciálom v tom zmysle, že vedie k rastu subjektívneho pocitu pohody klienta a domnievajú sa, že filozofické znalosti a zručnosti zvyšujú našu schopnosť orientovať sa vo svete a vynášať lepšie morálne súdy.

Výskum však ukazuje, že filozofickí poradcovia vplyv filozofie na zlepšenie klientovho psychického stavu preceňujú, pretože ignorujú celý rad faktorov, ktoré sa na ňom podieľajú, vrátane psychologického imunitného systému alebo terapeutického (poradenského) vzťahu. S pomocou poznatkov z experimentálnej filozofie a morálnej psychológie ukážem, že ani druhá z vyššie uvedených téz, ktorú filozofickí poradcovia obhajujú, nie je platná. Na skutočnosti, že sme naratívne tvory, uvidíme, že ak filozofické poradenstvo lieči a zvyšuje subjektívny pocit pohody klienta, tak potom tým, že pôvodne negatívne alebo chaotické zážitky, ktoré sú pre neho zdrojom utrpenia, prerozpráva do nového životného príbehu, ktorý udelí jeho utrpeniu zmysel a z chaosu vytvorí poriadok. Filozofickí poradcovia nie sú trénovaní v psychológii a psychiatrii a podnikajú neprofesionálne filozofické vhľady do povahy klientových problémov, vedení iba svojou intuíciou a subjektívnymi preferenciami. Filozofické poradenstvo nasiaklo pavedou a pseudovedou, čo vzbudzuje oprávnené obavy o jeho škodlivosti pre klienta. Filozofickí poradcovia nedisponujú žiadnymi exkluzívnymi metódami – odlišnými od postupov používaných v psychoterapii – a preto neexistuje dôvod, prečo vzťah medzi filozofiou a psychoterapiou riešiť založením samostatného oboru filozofického poradenstva.