Keď sa sfarbia javory
Burgerová-Cacciabue ZuzanaPšššššššššššššššššššššššš... Práve v momente, keď mladý muž vyslovil skutočné meno pána Knightleyho mi do uší zahučal kávovar na espresso. Mala som sto chutí rozmliaždiť kávovar ako aj človeka, ktorý ho obsluhoval. Čítať ďalej ↓
Teda seba. -- Čo si dáš? Ako obyčajne? Zakričal. -- Hej, vďaka, odpovedal s úsmevom pán Knightley. Nebolasom si istá či pohľad na neho prežijem. Prvýkrát som ho videla takto sa usmievať. Jeho úsmev bol na odpadnutie. On bol tiež na odpadnutie. Vlastne, všetko bolo na odpadnutie. Tak ako vtedy, keď som ho po prvý raz zbadala pred jeho domom v šortkách a v modrej kockovanej košeli, v jednej ruke hokejku, v druhej gitaru, ani dnes som nedokázala odtrhnúť z neho zrak. Jednu vec som však vedela na stopro. Dve krátke vety: „Čo si dáš?“ a „Ako obyčajne?“ mi obnovili nádej nového stretnutia zoči voči. A to možno už zakrátko. Pre sedemnásťročnú Emmu sa v poslednej dobe všetko komplikuje. A to aj vďaka mladému susedovi, ktorého napriek jej hlbokozakorenenému strachu z opustenia nedokáže dostať z mysle... Jej otec sa predsa vykašľal na rodinu bez mihnutia oka keď bola malá! Všetci muži sú určite rovnakí! Podarí sa raz Emme nanovo veriť mužskému pokoleniu?
