Hlas

Tridsaťšesťročný Péter Garren je spisovateľ a práve sa odhodláva napísať prvé veľké dielo, ktoré by obsiahlo všetky problémy života Európy. Jedného dňa vo svojom parížskom byte začuje z rádia hlas.

Neznámy rečník škrekľavo žaluje, odsudzuje, obviňuje, Garren mu však sotva rozumie a čoskoro by naňho zabudol ako na zvláštne divadelné predstavenie. Keď však príde na večierok k priateľovi, postupne zisťuje, že hlas je v spoločnosti prítomný, že už zasiahol každého rozmýšľajúceho človeka, každú oblasť života. Čosi sa začalo – a nastávajúca premena bude hrozivejšia, než by si bol vedel predstaviť, lebo znamená koniec kultúry, koniec dovtedy známeho sveta. Význam maďarského spisovateľa, košického rodáka Sándora Máraiho (1900-1989) už dávno prerástol hranice maďarskej literatúry. Dnes sa jeho diela už bežne prekladajú do veľkých svetových jazykov a v západnej Európe sa predávajú v státisícových nákladoch. Hlboké sklamanie zo spoločenského vývoja vo východnej Európe po druhej svetovej vojne a presvedčenie, že v „násilníckych režimoch“ nastane okamih, keď „robotník ducha“ už „faktom svojej prítomnosti odobruje násilie“, rozhodli, žeMárai v roku 1948 definitívne opustil Maďarsko. Tým však na dlhé štyri desaťročia zmizol aj z maďarskej literatúry. Po krátkom pobyte v západnej Európe (Švajčiarsko, Taliansko) sa usadil v USA. Písal po maďarsky, maďarčinu považoval za jediný vlastný priestor. Po smrti bratov, manželky, s ktorou žil od roku 1923, aj adoptívneho syna Márai svoj život v emigrácii dobrovoľne ukončil vo februári 1989.