Vladárka v súkromí. Manželstvo, materstvo a móda Márie Terézie

Vladárka Mária Terézia bola veľmi usilovná pisateľka listov – pravidelne udržiavala pracovnú korešpondenciu, písala si so svojimi deťmi i s dámami zo spoločnosti. V korešpondencii sa zdôverovala so všetkým, čo ju trápilo, čo ju zamestnávalo ako panovníčku aj ako ženu, manželku a matku.

I napriek protokolu a etikete sa v listochprejavovala ako šťastná, nahnevaná, rozčarovaná, sklamaná, ako skutočná žena. Možno aj v tom spočíva tajomstvo jej neutíchajúcej popularity – vedela byť sebakritická a sebaironická, a umožnila tak čitateľom cez humorné epizódy a malé drámy na habsburskom dvore (tehotenstvo, výchova detí, dvorná zábava, móda, vzťah k cirkvi) spoznať svoju ľudskú stránku. Vládla v prelomovom období a jej korešpondencia poskytuje prehľad o politických, náboženských a iných spoločenských udalostiach, jej komentovanie rodinnýchudalostí, módy i problémov cirkvi. Kniha o súkromnom živote Márie Terézie sa vo viacerých bodoch líši od toho, čo bolo dosiaľ o Márii Terézii napísané a čo o nej alebo o jej deťoch vyšlo v preklade do slovenčiny. Dozvieme sa, ako chápala lásku, manželstvo, rodinu, ako prebiehal jej všedný deň v manželstve a v rodinnom kruhu. Autor Hannes Etzlstorfer pritom nezaprel v sebe historika umenia a rozprávanie o jej živote, bohato dokumentované citátmi a úryvkami z korešpondencie, doplnil portrétmi panovníčky a jej blízkych, dielami významných výtvarných umelcov. Ukážka z textu Vo svojich listoch niekedy prejavuje záujem o vyšívanie, ako aj o drahocenné výrobky textilného umenia: „Tu Ti posielam rozmery dvoch výšiviek a jedného veľmi pekného koberca. Ak sa Ti hodia do domu v Miláne alebo v Mantove, pošlem Ti ich, koberec musí zostať pre Miláno, je úplne francúzsky a aj výšivka je veľmi pekná.“ (List arcivojvodovi Ferdinandovi z 13. marca 1777) Popri týchto činnostiach skôr hĺbavého rázu sa veľkej obľube tešili najmä športové koníčky ako jazdenie na koni alebo riadenie koča, čomu sa rada venovala napríklad arcivojvodkyňa Mária Kristína. Hoci matka svojej obľúbenej dcére aj v tomto ohľade takmer vo všetkom povolila, bolo jej nepríjemne pri predstave, že cisárska dcéra sama riadi koč. Priznala to v liste Márii Kristíne z 8. apríla 1766: „Výjazdy na biruči nemám rada, ale keďže bol tento bod označený za taký dôležitý pre životné šťastie ľudí, zdržím sa námietky. Iba Ti radím všemožnú opatrnosť. Nepoháňaj sama, ani v meste ani na predmestiach, najmä nie tu, ale prenechaj to kočišovi, má byť vždy za biručou, ako je to u nás vo zvyku, aby pri ťažkostiach hneď mohol zasiahnuť a pomôcť. Ak je cesta zlá alebo vedie cez vodu, treba nechať vždy riadiť jeho, lebo je ponižujúce vystavovať sa pre to nebezpečenstvu. S manželom môžeš ísť sama, no vždy má nasledovať dáma.“