Rudenko
Zelinka MilanO tri roky sa Rudenko Myslovič oženil. Na ten deň sa veľmi dobre pamätám, lebo na svadbe bolo celé naše mužstvo do posledného hráča, aj náhradníci. Čítať ďalej ↓
Kúpili sme mu dar, krásnu porcelánovú súpravu, spevu a žartom nebolo konca-kraja, a keď zahrala hudba, za stolom neostal nikto, všetko, čo malo nohy, bolo v kole a tancovalo odušu. Ako žil náš tréner v manželstve, toneviem, lebo som musel ísť na vojenčinu a hneď potom som sa oženil. Priženil som sa do peknej obce na druhom konci republiky a tam sa na mňa navalilo toľko silných dojmov, že mi vytlačili spomienky na rodný Šúr i kamarátov, takže po čase sa mi všetko videlo nekonečne vzdialené. Raz v roku, zvyčajne na jeseň, som navštívil rodičov a súrodencov, ale to bolo málo a nezadržateľne som cítil, že pomaly a isto strácam kontakt s ľuďmi, ktorí boli kedysi stredom môjho života. Až po tridsiatich dvoch rokoch, keď somodišiel do dôchodku, dovial akýsi tajomný vietor ku mne zvesti z rodiska, o kamarátoch zmenených chorobami a starobou, medzi inými aj o Rudenkovi Myslovičovi...
