Otcovia a deti

Generačný román, veľkolepá epopej, ktorá dokázala pretvoriť realitu na poéziu o nej. Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) začínal ako básnik a ako básnik sa prejavuje aj v umeleckej próze. Čítať ďalej ↓

Realista v ňom nepotlačil poetu. Veď poézia, ako to skvelo vystihol André Maurois, je „umenie znovu vytvoriť, pretvoriť svet pre človeka, totiž vnútiť mu tvar a hlavne rytmus. Vybudovať znovu tú tajomnú jednotu, spojiť prírodu so záchvevmi ľudskej duše, umiestniť opäť ľudské príbehy do tých obrovských rytmických záchvevov oblakov a slnka, jari a zimy, mladosti a staroby, to znamená byť básnikom a zároveň románopiscom.“ Tento básnik a realista dlho ostával nepochopeným prorokom vo svojej krajine. Kedysi povedal istému svojmu priateľovi: „Len trpezlivosť! Až zomrieme, uvidíš, ako s nami budú pekne zaobchádzať!“ Nemýlil sa. Jeho smrť a pohreb v Petrohrade sprevádzali prejavy veľkej úcty práve tej mládeže, ktorej nedôveru vo svojom živote tak trpko pociťoval. Politickí väzni zo všetkých ruských väzení dali mu na hrob položiť veniec s nápisom: „Mŕtvi Nesmrteľnému“. Dozaista medzi nimi bolo aj množstvo ľudí, ktorých osudy skoncentroval do hlavnej postavy svojho generačného románu Otcovia a deti a dokázal tak pretvoriť realitu na poéziu.