Nevesta hôľ a iné prózy

Výber z tvorby najvýznamnejšieho spisovateľa zo skupiny tzv. naturistov zahŕňa väčšinu próz z prvejknihy Malka (1942), román Nevesta hôľ (1946) a zbierku noviel Dáma (1966). Medzi autorovými prvými prácami nájdete aj dve doposiaľ nepublikované poviedky Rozprávajú každému a Suky. Po prvý raz sú tiež zverejnené Švantnerove čitateľské poznámky, výber z listov, úvah a denníkových záznamov.

Publikáciu uzatvára štúdia editorky o autorovi a jeho literárnej tvorbe. Švantnerov príklon k iracionalite mu umožnil literárny zostup k pudovému či dokonca archetypálnemu základu človeka. Touto cestou autor invenčným spôsobom prispel k dobovému skúmaniu ľudského vedomia i nevedomia. Úryvok z knihy (z poviedky 'Suky'): 'Valasi sa istotne štverali už ku skalnému rohu, kade mienili prejsť na túto stranu. Nemohli byť ďaleko od hrebeňa. Ak by bol niekto hádal podľa hlasu, bol by zaiste čakal, že sa ich hlavy majú hneď vynoriť nad hrebeňom, lenže na holiach sa podľa hlasu neodporúča odhadovať, lebo kým hlas prejde od úst k uchu, desaťkrát sa tĺkne o bralá a každé bralo mu pridá sily. Rozhovor nebol veru priateľský: – Opatrnejšie poď! – – Idem tak, ako sám chcem – – Zaškrtím ťa, sopliak! – – Sprobujte, už máte jednu pamiatku odo mňa, nuž bude aj druhá – – Nefrflal by si, ty žobrák, keby sa mi valaška nebola zachytila o konár. – He! – – Mohla si ťa potom tvoja mať zasoliť alebo zaudiť! – – Aj vám sa to mohlo spolachky stať! – – No veď ešte príde na psa mráz, i keď si ma pošpintal – – Neujdem vám – Slová sa rúcali ani skaly a nikde sa nevedeli pristaviť ani na oblohe ani na zemi:ta hore bolo vysoko a ta dolu hlboko. Mohli ľahko opáliť priam po čele. Tí dvaja, čo sa zhovárali, museli mať čelá tvrdé. – Oj, príde, a nie zadlho, ak ťa ešte raz uvidím poňuchávať za mojou ženou – – He! – Zahluším vás oboch ako psov! – – He! – Choď si ešte mater cicať, otca ti! – Nepoznali ste môjho otca, nuž mu dajte pokoj! – – Alebo hoň svoju Kornutu – Lepšia by bola ako vaša žena! – – Baran! – – Nezadierajte už, lebo vás otrepem o tie skaly a nech vás pre mňa potom čerti berú! – Chladné vlny vetra prevalili sa cez ktorési sdelo a otreli sa o hrebeň ani chlpaté chvosty. To boli poslovia brieždenia. – Už som vám povedal, že by som sa s vašou ženou nechcel mazať – – Keby sa ti neprášilo z úst! – – Povedalsom a je! – – Tak som ju ja poslal! – – Viete dobre, že som tam z nej neodhryzol – – Nebolo to prvý raz – – Ech, prestaňte už, radšej sa podlapte lepšie, nechcem si ešte pre vás dolámať kosti – Vietor sa ešte divšie oprel o skalisko a zašuchotal ani had medzi suchým lístím. Vtedy sa vynorili hlavy. Boli blízko seba, ako zrastené. Jedna sa vypínala a prehliadala spokojne chrbty hôľ, ktoré sa pred jej oči náhle museli postaviť, druhá bola neprirodzene previsnutá, ako by sa chcela kotúľať poostrom hrebeni. Toto zoskupenie hláv muselo od ďalej vyzerať divne. Azda v stredoveku zapichovali tak hlavy sťatých zločincov po strechách na výstrahu. Azda za tatarského plienenia trčali tak hlavy do zeme zakopaných úbožiakov. No takáto pripomienka dávnych čias mohla pozorovateľa zaujať len malú chvíľu, lebo hneď potom objavili sa i valasi, ktorým tie hlavy patrili. Boli dvaja. Dve hlavy, štyri ruky. Mali by byť aj štyri nohy a dve postavy, ale boli len dve nohy a jedna postava. Tak sa to aspoň zdalo od koliby. Kto by v tú chvíľu bol sedel ďalej, povedzme na temeni Králičky, bol by videl len jedného človeka, ozrutného, čo vystúpil zo skaly ani z mohyly, čo zodvihol oblohu na svojich pleciach ani vrchnák truhly a chce prekročiť dolinu ani obor. No, kto by sedel blízko, povedzme v neďalekej úžľabinke, bol by rozoznal zreteľne, že na skalný roh vystúpil valach, ktorý niesol na chrbte iného valacha ako mater päťročného chlapca. Ten na chrbte bol starší. Mal previsnutú hlavu a zakrvavené koleno.'