Mášeňka

Když se Ganin, bezcílně se protloukající v polovině dvacátých let životem ruského emigranta v Berlíně, náhle dozví, že Mášeňka,nyní manželka Alfjorova, jeho spolubydlícího z penzionu, dostala po letech povolení opustit Sovětský svaz a přicestovat za mužem do Německa, rozhodne se, že dívku získá zpět a radikálně změní vlastní truchlivou existenci. Zatímco se však Ganin loučí s ostatními nájemníky penzionu a Alfjorov netrpělivě vyhlíží blížící se ženin příjezd, sílící konfrontace neuspokojivé skutečnosti exilu a podmanivého světa vzpomínek v Ganinově mysli postupně zakládá zcela jiné, nečekané vyústění celého příběhu.

Mášeňku napísal Nabokov (1899 – 1977), jeden z najväčších spisovateľov 20. storočia, v roku 1926. Po definitívnom prevzatí moci boľševikmi odišiel z Ruska, žil najprv v Anglicku (študoval v Cambridge), a potom sa presťahoval za rodičmi do Berlína. Tam svojprvý román – Mášeňku – napísal, tam sa odohráva jeho dej, tam žijú ruskí emigranti, tam snívajú svoj sen o Rusku, tam tušia, že sa do krajiny, ktorú tak milujú („Bez naší exulantské lásky je s Ruskem konec. Tam ho nikdo nemá rád.“) už nikdy nevrátia. Hocije to jeho prvý román, je to už Nabokov v plnej sile. Rozpráva v podstate realistický, no umne vystavaný príbeh zvláštnych ľudí, nevtieravo doň zaplieta symboly, je v tom vtip aj intelektuálna sila. Príbeh trvá šesť dní, počas ktorých sa bývalý bielogvardejský dôstojník Ganin snaží stvoriť či zrekonštruovať staré dobré Rusko. Vo svojej mysli, v spomienkach na Mášeňku, ktorú kedysi vášnivo miloval a ktorá má v siedmy deň pricestovať do Berlína. Spolu s ďalšími emigrantmi pritom býva v špinavom penzióne pri železničnej trati. Spomienky sa prelínajú s nudnou realitou a s tušením života na neustálych cestách. Ani jedna však nevedie do Ruska, ktoré tak obyvateľom penziónu tak veľmi chýba. Mášeňka z pokojného rodinného sídla pri Petrohrade je aj nie je skutočná. Tak ako to sídlo, tak ako to Rusko. Juraj Kušnierik, Týždeň, 5, 2009